Liezli sme dvaja do výšin
kradnúc potajomky cukrovú vatu
vzdušným oblakom.
Voňala po škorici a ibišteku
rastúcom na egyptských pláňach
zaliatych slnkom.
Perami sľubovali sme si večnosť,
odomknúc najväčšie tajomstvá
Až v našich zrkadlách duší
rozplynula sa temnota.
Chutil si ako ranné zore,
kde večernica predvádza svoje divadlo
vábiac tak pohľady pútnikov.
Tancujúc spolu na lúke,
hladkali sme si tvár.
-Cítiš?
-Áno, láska.
Dni lenivo sa rozvaľovali
v mäkučkých pohovkách leta,
zatiaľ čo si pre mňa rátal hviezdy.
...
Dnes ležíme v objatí
blízko a zároveň tak ďaleko.
Hladiac si do duší
čítame z našich sĺz viac pravdy
ako nehy.
Pozeráme, no nespoznávame.
City sa vraj občas vyberú na dovolenku.
Avšak my tušíme,
že balón s nápisom láska
odlieta nenápadne preč.
Zrejme bol naplnený ideálmi.
A ideály...
... tie bývajú ľahšie ako vzduch..
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
ironic
20. 12.decembra 2010 10:47
nádherné
Napíš svoj komentár