24.3., deň pred veľkou nocou som bola s rodičmi v Tatrách. Slniečko svietilo, vtáčiky štebotali a okolití ľudia mrzli, lebo teploty sa pohybovali okolo nuly. Každopádne nedalo sa nič iné robiť, ako ísť sa prejsť. Bol to priam deň stvorený na turistiku. A ani my sme nelenili a šli obdivovať a spoznávať krásy prírody. Na konci našej vychádzky sme prechádzali okolo starého schátraného domu., ktorý ma nesmierne zaujal. Bolo to akoby ma nie akým spôsobom priťahoval viac a viac. Tak som sa prestrčila cez veľký plot, aby som ho mohla vidieť v celej nádhere. Ochromil ma ten pohľad. Nedokázala som opísať pocity, ktoré ma zaplavovali. Vytiahla som fotoaparát ako keď fotograf nájde niečo výnimočné a pocíti potrebu to zdokumentovať, aby sa mohlo podeliť o svoje pocity s inými ľuďmi. Cvakala som foťákom zo všetkých uhľov až ma premohla zvedavosť a vkročila som po zanedbaných schodoch do vnútra dlho neobývaného domu. Musím sa priznať, že som sa bála. Veď budova mohla spadnúť každú chvíľu a príval neznaných pocitov ma tak isto fascinoval ako vystrašil. Cítila som sa ako v nie akom napínavom filme. Sneh, ktorý poškodenou strechou padal na dlážku ešte umocňoval napínavosť deja, ktorý som prežívala. Vo vnútri som objavila obrovskú miestnosť. Za ňou bola druhá, v ktorej sa rozprestieral bazén. Som v kúpeľoch, uvedomila som si a akoby rýchlosťou blesku sa mi vynorila v hlave predstava chorých ľudí, ktorí sem prichádzali s nádejou a obrovskou vierou v uzdravenie. Možno i preto v tomto dome sídlil duch. Určite to musel byť starý a dobrý duch kúpeľov, ktorý ma pohlcoval a na kolenách prosil o pomoc. Nikdy som si nemyslela, že by mohla nie aká budova prehovoriť k môjmu srdcu a ešte doteraz, keď si naň spomeniem mám zimomriavky na chrbte. Túžila som pomôcť tomuto domu, ktorý kedysi pomáhal ľuďom vyzdravieť. Tím istím ľuďom, ktorí naň zanevreli a nechali ho v alarmujúcom stave prosiť na kolenách okolitých ľudí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár