A poviem ti vsetko, o com teraz premyslam: bol som na teba prisny. Hneval som sa na teba, ked si sa obliekal do skoly - tvoja tvar sa totiz sotva dotkla uteraka. Vyčítal som ti, ze si si nevycistil topanky. Rozhnevane som sa na teba osopil, ked si niektore veci porozhadzoval po zemi.
A pri ranajkach som na tebe nasiel dalsie chyby. Rozlial si caj. Hltavo si jedol a kládol si laket na stol. Natrel si si na chlieb prilis hrubu vrstvu masla. Potom si sa zacal hrat a ja som sa ponahlal na vlak. Ty si sa vsak nahle obrazil, zakyval si mi na rozlucku a zakrical si: "Zbohom, ocko," na co som sa ja zamracil a okrikol ta: "Narovnaj sa."
A popoludni sa to zacalo odznova. Ked som prichadzal po ceste k domu, pozoroval som ta, ako klacis a hras sa. Zbadal som diery na tvojich pancuchach a ponizil ta pred tvojimi kamaratmi tym, ze si musel ist predo mnou domov. Pancuchy su predsa drahe, a keby si si ich sam kupoval, iste by si bol na ne opatrnejsi. Predstav si, syncek, a toto ti povedal tvoj vlastny otec.
Hádam si este spomenies, neskor, ked som si cital noviny v kniznici, prisiel si so strachom v ociach za mnou. Netrpezlivo som s pozrel cez okraj novin a okrikol ta: "Co chces?" a ty si vahavo preslapoval vo dverach.
Nic si nepovedal, len si sa odrazu rozbehol v navale citu si ma objal okolo krku, pobozkal a tvoje male rucicky si ma pritiskali so vsetkou tou laskou, ktoru Boh nechal rozkvitnut v tvojom srdiecku, laskou, ktora nevadne, ani ked je zanedbavana. A potom si odbehol, bolo pocut len dupot tvojich noh na schodoch.
Len co si odisiel, noviny mi vypadli z ruk a zmocnil sa ma hrozny pocit. Co som si to len zvykol? Naucil som sa hladat chyby a napominat ta - to bola moja odmena za to, ze si este maly chlapec. Nerobil som to preto, zeby som ta azda nemiloval, len som skratka zabudol na tvoj vek a ocakaval od teba viac. Meral som ta svojim dospelym metrom.
A pritom je v tebe tolko dobreho a mileho. Tvoje srdiecko je take velke ako usvit nad hlbokymi kopcami. Ukazal si mi to tym, ze si tak impulzivne pribehol a pobozkal ma na dobru noc. Nic viac sa uz dnes vecer neprihodilo. Prisiel som k tebe za tmy a teraz tu zahanbene klacim pri tvojej postielke.
Je to iba slabe pokanie, nakoniec, viem, ze by si tomu este nerozumel, keby som ti to, az sa prebudis, vsetko rozpraval. Ale od zajtra budem skutocnym otcom! Budem tvojim kamaratom, budem trpiet, ked budes trpiet ty, budem sa smiat, ked sa ty zasmejes. Radsej si odhryznem jazyk, nez by som vypustil z ust netrpezlive slova. A budem si opakovat ako Otcenas tieto slova: "Je to predsa este chlapec - celkom maly chlapec!"
Myslim, ze som ta povazoval skor za dospeleho. A teraz, ked ta vidim skrceneho v posielke, zistujem, ze si stale len dietatko. Este vcera ta mamicka pestovala v naruci a hlavu si si opieral o jej rameno. Ziadal som, skratka, od teba prilis mnoho, prilis mnoho...
W. Livingston Larned
Namiesto toho, aby sme odsudzovali druhych, snazme sa ich pochopit. Snazme sa pochopit, preco sa tak spravaju. Ako povedal Dr. Johnson: "Sám Boh nema v umysle sudit cloveka, kym nenastal jeho posledny den." Preco by sme sa teda my mali spravat inak???
Dale Garnegie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár