Premiéru pôvodnej rozhlasovej hry Naty Hosťoveckej uviedol Slovenský rozhlas 29. decembra 2005. Hra pojednáva o osamelej starnúcej, päťdesiatročnej, žene a jej schopnosti, či skôr neschopnosti vyrovnať sa sama so sebou a svojou minulosťou. Od malička trpela pocitom menej cennosti. Svoj životný príbeh nerozpráva živým ľuďom, ale duchom z neďalekého cintorína- židovke Sáre a Číňanovi. Nastáva tu tak aj stret troch kultúr. Každá postava má svoj životný príbeh aj vlastnú životnú filozofiu. Okrem ženy je v hre len jedna živá postava- riaditeľ penziónu, v ktorom ona pracuje ako nočná recepčná.
Hra začína pomalým kvapkaním. Zrazu prejde do hlučnej hardrockovej hudby a búrky, ktorú preruší rozbitie okna. Tento motív sa v hre vyskytne viackrát. Vždy po spomienke hlavnej hrdinky na otca. Jednotlivé scény sú inak väčšinou predeľované pomalou husľovou hudbou.
Hlavnú hrdinku stvárnila Daniela Kuffelová. Postavu psychicky vyčerpanej ženy zvládla veľmi dobre. Nebola patetická ani uplakaná. Hoci ťažký osud Ženy by k tomu mohol dosť často zvádzať. O otcovi, ktorý ju pri každej príležitosti ponižoval a neraz citovo zranil, nehovorí len s nenávisťou. Je cítiť, že ho mala v podstate veľmi rada. Neraz mu to chcela prejaviť. Kamarátila sa s chlapcami a robila veci, ktoré sa oni báli resp. mali zakázané. Ona v snahe minimálne vyrovnať sa im liezla na najvyššie stromy a nosila vojakom hrdzavú nevybuchnutú muníciu. Chcela otcovi ukázať, že má viac odvahy než jej kamaráti. On to však vždy poňal ako bezhlavé vrhanie sa do nebezpečenstva a vyhrešil ju. Nerozumela tomu vtedy, nerozumie tomu ani v zrelom veku. Veď ona to myslela zakaždým dobre. Opisuje ako vždy chodila po otca do v búrke krčmy a opitého ho vliekla domov. Až ho raz našla mŕtveho pri ceste. Ona sama túto udalosť nespomína. Hovorí o nej Číňan keď opitý riaditeľ padne na zem a žena sa mu snaží pomôcť. Naznačí však, že to pre ňu nebolo ľahké. To, či riaditeľ prežije nie je jasné. No hra má okrem skeptického aj pozitívny koniec. Keď si chcel Riaditeľ so Ženou pripiť označil ju za chlapa. V jej sa čosi vzoprelo a zrazu akoby bola hrdá, že je žena a urazilo ju to. V tom čine vyjadrila, že sa so svojou minulosťou napokon vyrovnala.
Postavy duchov hrali Adela Gáborová(Sára) a Milan Kiš(Číňan). Obaja vedú so Ženou rozhovor akoby boli živí. Zároveň však vedia aj niektoré informácie, ktoré Žena nevysloví. To ich posúva do úlohy rozprávača. Na židovskom cintoríne ležia vedľa seba aj napriek rozdielnym kultúram. Číňan sa tam dostal takpovediac náhodou. V obci ho považovali za žltého diabla a keďže ho nemali kam pochovať , dali ho na židovský cintorín vedľa Sáry. Z jeho slov je jasný príklon k čínskym filozofickým smerom. Jeho výrok „Drak, ktorý je vo vás má dve hlavy. Ak ich zotnete naraz, nikdy nezistíte, v ktorej z nich sídlila pravda, a v ktorej lož.“ sa nesie celou hrou a vystihuje jej hlavnú myšlienku. Číňanovi nevadí, že cintorín idú predať a postaviť na ňom chaty. Vníma to ako znovuzrodenie. Svet sa snaží vnímať pozitívne, no zároveň súcití so ženiným osudom. Milan Kiš sa prejavil, ktorého si väčšina ľudí spája s komediálnym žánrom ukázal, že mu nerobili problém ani „vážne“ charaktery. Sára v podaní Adely Gáborovej bola nielen Ženinou poradkyňou, ale sa jej zdôverila aj s vlastnými problémami. Súcitila s ňou, no na druhej strane akoby jej chcela povedať, že každý človek má ťažkosti a musí sa s nimi vyrovnať ako vie. Bola Žene zároveň aj matkou. S Číňanom mala výborný kamarátsky vzťah. Na jednej strane sa doťahovali, no na druhej bolo cítiť, že sa majú radi.
V Ženinych spomienkach sa vynáral Otec. Dcére neustál hovoril chriašteľ. (Ona si pod týmto slovom predstavovala akúsi príšeru. Až v neskoršom veku zistila, že sa jedná o vtáka). Jej ruky prirovnával k papekom a neustále jej vyčítal, že je hlúpa ženská. Stvárnil ho Marcel Ochránek. V jeho podaní vyznel necitlivo až hrôzostrašne. V niektorých scénach bol však príliš "ukričaný". Jeho „ľudský“ rozmer, pre ktorý ho dcéra dokázala, napriek všetkému, milovať sa tak stratil.
Druhú reálnu živú postavu riaditeľa hral Branislav Matuščin. Povahou sa podobal Otcovi. Tiež bol permanentne opitý a despotický. Veľmi bol aj jeho koniec- v opitosti spadol a zranil sa. Matuščinovi miestami chýbala jasná intonácia. Niektoré vety hovoril monotónne, čím strácali na výraze a dôležitosti. Opitosť zdôrazňoval len hlasitosťou. Pôsobil tak oveľa despotickejšie a cynickejšie ako postava mala byť.
Aj napriek niektorým menším nedostatkom hra na poslucháča zapôsobí. Minimálne silou príbehu, ktorý sa môže stať v podstate komukoľvek .

N. Hosťovecká: Chriašteľ; réžia: A. Turčan; dramaturgia: V. Feriancová; hudob. dramaturgia: J. Dubovec; zvuk. realizácia: P. Janák; účinkujúci: D. Kuffelová, A. Gáborová, M. Kiš, M. Ochránek, B. Matuščin
Premiéra: 29.12.2005
Rádio Slovensko

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár