Priestor na články o umení sú veľmi krátke a takmer bezobsažné. Desaťriadková recenzia, ktorá v denníku vyjde má mnoho razy výpovednú hodnotu zodpovedajúcu priestoru, ktorý jej bol venovaný, no človek si povie, že vďakabohu aj za to. Ľudia čo píšu články o umení sú totiž často v tomto smere nevzdelaní. V poslednej dobe som si v nejedných novinách všimla, že recenzia sa začína meniť na kompilát vyjadrení režiséra, prípadne dramaturga či predstaviteľov hlavných postáv. Osobným vkladom autora, či autorky článku sú zväčša slovné spojenia „hovorí režisér“, „zdôrazňuje herec“ a pod. Recenzia tak už nie je recenziou, ale len zhluk názorov tvorivého tímu.
Ďalším problémom celoslovenských denníkov je vo veľkej centralizácií na Bratislavské a západoslovenské divadlá. Človek, čo sa o divadlo, či iné druhy umenia, zaujíma len okrajovo musí mať niekedy dojem, že na Slovensku máme zhruba 10 hercov a herečiek a maximálne 2-3 divadlá. Málokedy bežný čitateľ tuší čo sa deje v inštitúciách na východ od Bratislavy. Ešteže filmy sa premietajú v celej republike tie isté. Hoci nie v tom istom týždni či mesiaci, ale to je už druhá vec. Je jasné, že by bolo finančne neúnosné keby mali všetci recenzenti vidieť všetky premiéry na Slovensku, no využitie regionálnych redaktorov by možno stálo aspoň za zmienku.
O oboch zmienených problémoch sa pomerne často rozpráva, no k ich náprave by bolo treba viac než len reči nevedúce k činom. Keď sa dalo o umení na Slovensku písať pomerne obsiahlo za socializmu prečo to nejde aj v čase demokracie? Neustále vyhováranie sa na financie už znie skôr trápne, než ako pádny argument. Možno len márne snívam sen, že jedného krásneho rána sa prestanem po otvorení novín chytať za hlavu a budem mať radosť, z dobre napísanej recenzie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár