Režisér ani dramaturg nepodľahli dnešnej móde posúvať texty za každú cenu do doby 21. storočia . Dej sa odohráva v 80tych rokoch 20teho storočia v Bratislave. V originálnej verzii autor vyjadril svoje protisocialistické názory, kvôli ktorým sa vydanie preťahovalo 5 rokov. Základná dejová línia je pomerne jednoduchá. Hlavná hrdina, Peter Slávik, zabije svoju manželku, Helenu Barlovú. Následne prebieha vyšetrovanie, ktoré však nekončí potrestaním pravého vinníka. Mitanov román je založený na slove, no najmä retrospektíve. Pre divadlo to však predstavuje hrozbu, že inscenácia bude príliš dlhá a najmä "urozprávaná" čo je pre diváka smrteľná kombinácia. Preto adaptácia tohto diela do divadelnej podoby bola výzvou. Majlingovi s Polákom sa to podarilo pomerne dobre. Všetky úskalia knižnej podoby však neprekonali. Zbytočne dlhé monológy na konci inscenácie sa dali pretaviť do krátkych dialógov, gest či pohľadov. Niektoré repliky boli pomerne nepotrebné- vnímavý divák vidí a počuje čo sa na javisku udialo a nepotrebuje aby mu to jedna z postáv opisovala prípadne vysvetľovala či nebodaj moralizovala konanie druhých. To, či je Peter Slávik zbabelec alebo karieristický mamičkin miláčik, prípadne niekto iný, je len na tom ako to kto pochopí, alebo žeby nie?
Príbeh Petra Slávika sa teda odohrával počas socializmu čomu bola prispôsobená scéna i kostýmy. Posuvné panely a predeľovanie scén názvami jednotlivých „kapitol“ sme však už mohli vidieť vo viacerých Polákových inscenáciach (Anna Karenina, Piargy). Vystáva tu teda otázka či je to len náhoda, alebo si v tomto type scénografického riešenia našiel záľubu režisér až natoľko, že sa jej nechce ani po rokoch vzdať? Kostýmy boli prispôsobené nielen móde, ale aj spoločenskému postaveniu postáv a vhodne dokresľovali ich charaktery. Od románového opisu sa v zásade nelíšili.
Do inscenácie je veľmi dobre zakomponovaná hudba D. Ursínyho, ktorú do nej vyberal Jakub Ursíny. Prostredníctvom hudby sa dotvára a dokresľuje atmosféra celej inscenácie čím jej dáva silnejší emocionálny náboj.
Ak bolo v inscenácii niečo problematické tak herectvo a interpretácia postáv. Titulnú postavu režisér zveril miláčikovi nitrianskeho (najmä však pubertálnej ženskej časti) publika Milanovi Ondríkovi. Jeho poňatie Slávika je oproti románovej predlohe veľmi oklieštené. Ondrík ho stvárnil ako zbabelého mamičkinho maznáčika, ktorému šťastie z ničoho nič padá priamo do lona a v prvom a asi aj poslednom záchvate hnevu zabije svoju manželku. Mitanov Slávik rozhodne nie je bábka v matkiných rukách, ale skôr sebavedomý, arogantný televízny režisér, ktorý sa nebojí ničoho a nikoho iba svojej matky. Vo vzťahu k druhým ľuďom je však často zákerný a vo svojich názoroch tvrdohlavý. Ondríkovej postave, žiaľ, toto chýbalo. V jeho herectve napriek tomu badať aspoň nejaký pokrok- minimálne lepšie artikuluje.
Helenu Barlovú, Slávikovú manželku, v inscenácii stvárnila Daniela Kufelová. Herečka sa snažila vytvoriť obraz vnútorne rozorvanej ženy, ktorá trpí nie len svojou minulosťou, ale aj klebetami, ktoré sa o nej po meste šíria. Hoci nie sú pravdivé, zraňujú ju. Navyše na jej spoločenskej reputácii i svedomí „svieti“ jedna veľká škvrna- krátko po svadbe so Slávikom bola na potrate, hoci k tomu nemala objektívne závažné dôvody. Aj preto sa uchyľuje k alkoholizmu . Je to však len póza aby zakryla svoju bolesť a problémy. Túto hru hrá nielen s okolím, ale aj manželom čo sa jej stane napokon osudným. I napriek veľkej snahe herečky nevyznela jej postava autenticky. Akoby ju nevedela „uchopiť“. A skutočná tvár Heleny Barlovej, nešťastnej, no vernej ženy, sa miestami vytráca a divák nevie či to nie je len ďalšie z jej klamstiev. Občas pôsobila akoby bola Slávikovi viac matkou než manželkou. Tento dojem posilňoval aj kostým, ktorý síce spĺňal dobové zaradenie inscenácie, no veku Heleny Barlovej nezodpovedal.
Do roly Slávikovej matky obsadil režisér Evu Pavlíkovú. Herečka v tejto inscenácii po dlhšom čase opäť dostala šancu stvárniť zložitejšiu postavu a podarilo sa jej ju využiť bez väčších problémov. Alžbetu Slávikovú ako milujúcu matku závislú na synovi natoľko, že žiarli na jeho manželku, Helenu, o ktorej sa medzi ľuďmi rozširovali nie práve lichotivé (des)informácie . Na jednej strane chce pre syna len to najlepšie, ale na druhej sa bojí, že ho stratí kvôli inej žene. Hoci rovnako ako jej nevesta, Helena, nemala ľahký život, a ich osudy sú tak trochu podobné, nedokáže ju prijať. Pre záchranu syna je schopná urobiť všetko. Dokonca vezme na seba vinu za jeho vraždu, len aby bol šťastný a úspešný. Čo je paradoxné, lebo sa nevedela zmieriť s nespravodlivým odsúdením jej manžela v politických procesoch v 50tych rokoch, ktorého považovala za zbabelca kvôli nepravdivému priznaniu sa k zločinu. Ona však činí úplne rovnako.
Do vážnej a pochmúrnej témy inscenácie sa snažil tvorivý tím očividne vniesť humor prostredníctvom vedľajších postáv. Pri postavách doktora Bútoru (Peter Kadlečík), kapitána Števurku (Martin Nahálka) a spisovateľa Milana Plachého( Juraj Loj)využili hyperbolu. Miestami to však bolo viac na škodu než na osoh. Očividne prehnané krívanie doktora Bútoru pôsobilo pre divákov možno vtipne, no tomuto konaniu chýbala hlbšia pointa. Rovnako neopodstatnená bola aj zmätenosť a chaotickosť kapitána Števurku, ktorý mal pôsobiť ako nekompromisný, takmer až sadistický, vyšetrovateľ, vyžívajúci sa vo svojej moci spôsobovať ľuďom problémy. V inscenácii však pôsobí viac ako neusporiadaný strachopud, ktorý Slávikovi vinu dokázať vari ani netúži. Pri hľadaní spisu mu spoza steny pomáha akási ruka (žeby inšpirácia seriálom Rodina Adamsovcov, kde im poštu podával „Vec“ ?). Zo spisovateľa Plachého sa v inscenácii stal viac alkoholik s vizážou bezdomovca, než nedocenený umelec, ktorý nemal v živote toľko šťastia ako Slávik, no v jednej veci nad ním predsa len vyhral- prebral mu prvú lásku a podľa klebiet sa o to snaží aj pri Helene. Juraj Loj však túto postavu stvárňuje ako životom ubitého polobezdomovca, neschopného niečo dokázať. Vôbec nepôsobí atraktívne, čím sa stráca akákoľvek predispozícia na to, aby nejakú ženu vôbec očaril.
Inscenáciu dramatizácie románu Dušana Mitanu Koniec hry môžeme aj napriek určitým nedostatkom považovať za viac-menej vydarenú. Na Slovensku je diel, ktoré by reflektovali socializmus bez nostalgického pátosu či čierno(červeno)-bieleho vykresľovania ľudí a udalostí málo. Mitanovo dielo k nim rozhodne patrí. Aj preto má jeho uvedenie na javisku nitrianskeho divadla nielen kultúrno-spoločenský, ale najmä pre mladých aj vzdelávací aspekt.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
4. 3.marca 2011 21:57
tú knihu mám veľmi rada a hoci som nebola na v divadle, pri každom opise hereckého výkonu som si predstavovala, ako na mňa zapôsobili v knižnom podaní a napr. vyšetrovateľ mi pripadal všelijako, len nie ako strachopud a pod.
2
Ďakujem za dobrú recenziu napísanú naozaj kvalitným štýlom (hoci síce na môj vkus trochu príliš spoileringu, čo sa deja týka, keďže ja som túto knihu vzhľadom k mojej antipatii k Mitanovi, ktorú prekonávam čítaním jeho diel iba zriedkakedy), toto ma presvedčilo, že sa na tú hru pôjdem pozrieť. Možnože ešte teraz v marci, uvidím.
Ale asi najskôr skončím tento mesiac iba na pre mňa veľmi očakávanej derniére Kolumbíny a potom budem riešiť toto
Ale asi najskôr skončím tento mesiac iba na pre mňa veľmi očakávanej derniére Kolumbíny a potom budem riešiť toto
Napíš svoj komentár