Pituska
6. 11.novembra 2011 15:01
Statky - zmätky DAB Nitra , alebo občas sa zamýšľam prečo som odtiaľ neušla
Podobnú režijnú koncepciu si zvolil aj v tejto inscenácii. Ako sa na titulnej strane inscenačného scenára úvádza, použili prepis vydania z roku 1922 so zachovanými dobovými pravopisnými normami. Práve otázka jazyka sa stala vo viacerých recenziách najanalyzovanejšou zložkou inscenácie. Viacerí kritici písali, že jazyk je viac odpočutý z ulice, než od Tajovského. „Ale tá reč postáv! Odpočutá z ulice, nie vyčítaná z Tajovského. Ľahtikár a fičúr Ďurko ( Milan Ondrík) si pod noc dudre najvulgárnejšie vulgarizmy. Vyzlečte Tajovského z kroja ak sa vám to páči, neokrojujte nenatískajte mu uličnícky jazyk. Tajovského robí Tajovským krása slova. Meno moje, takto tajovskovsky si oslovujem režiséra, nerob nášmu klasikovi zlé meno zámenou slov.“ Aj keď sa miestami vyskytujú slová, ktoré sa v pôvodnom texte nenachádzajú, veľmi sa od neho nelíši. Nadávky, či vulgarizmy, sú väčšinou „írečíté slovenské“ ako odroň, grgôň apod. Reakcia L. Čavojského je z tohto pohľadu možno trochu prehnaná. Z jazykom sa však Vajdička najviac pohral z hľadiska rytmizácie a štylizácie- postavy hovoria východniarskym a stredoslovenským prízvukom často až hyperbolizujúco, čo pôsobí vo veľa situáciach vtipne, no niekedy je to zas viac na škodu, než na osoh. Rytmizácia jazyka je najviac viditeľná u ženských postáv, ktorých rozprávanie kritici prirovnali ku kotkodákaniu. Vajdička využil, že u Tajovského sú ženy oveľa viac urečnené ako muži, ktorí sú síce hlavy rodín, no manželky sú krkmi, ktoré nimi otáčajú a zamotávajú všetky vzťahy. Najlepšie tento prvok vynikol v herectve Evy Pavlíkovej a Gabriely Dolnej. Obe herečky dobre zvládli nielen veľkú kadenciu slov, ale odhadli aj mieru hyperbolizácie. To sa však nedá ani v najmenšom povedať o Daniele Pribullovej, ktorá hrala Zuzku celý čas v obrovskom afekte s prehanou gestikuláciou a najmä zbytočne urevane, čo vzhľadom na jej pomerne hrubý, zastretý hlas pôsobilo neprirodzene a divák mohol mať dojem, že Zuzka celý čas viac či menej opodstatnene prekonáva plač. Rovnako slabú prácu s rečou mala Ľudmila Trenklerová, ktorá hrala postavu Bety v čase premiéry. (Kristína Greppelová je na tom podľa všetkého rovnako, no ju som hrať nevidela) S hlasom , prízvukom, či rytmizáciou celý čas nepracovala. Jej výkon sa celý čas niesol v jednej rovine, takmer bez výraznejších intonácií. Z mužských predstaviteľov najhoršiu prácu s rečou, ktorú Vajdička od hercov vyžadoval, predviedol Milan Ondrík, ktorý sa síce možno miestami snažil, no jeho prejav nebol ničím odlišný od postáv, ktoré stvárňoval v minulosti či budúcnosti. Jeho Ďurko tak vyzeral skôr ako slaboduchý, ba dokonca mentálne zaostalý chlapec, ktorého manipuluje mama s Betou, než ako „driečny ľahtikár“, ktorým by mal byť.
Ďalším výrazným prvkom inscenácie bola scéna a kostýmy. Z hľadiska Vajdičkových martinských inscenácií nastala v tejto oblasti pomerne veľká zmena. Zatiaľ čo napríklad v Kocúrkove sa zaostalosť Kocúrkovčanov odrážala aj v špine na javisku, tu je scéna Juraja Fabryho biela, sterilná, takmer prázdna. Akoby chcela byť opozitom voči skazeným mamonárskym záujmom Tajovského postáv. Márii Fekar-Jenčíkovej pripomínala dedinský amplión, cez ktorý sa rozkrikujú klebety na celú dedinu. „A klebeta je najrýchlejšie šíriaca sa informácia. Hluk prikrýva obsah výpovede, ktorý nebýva zväčša jasný ani po opakovanom „hlásení“.“ Tento výklad scény sa dá súhlasiť, keďže klebety majú na dedine dosť veľkú váhu, hoci v hre sa priamo neklebetí, niekde v pozadí sa dá vycítiť, že susedia pomerne často pretriasajú manželské i mimonaželské vzťahy jednotlivých postáv. Najvýraznejším scénografickým prvkom, ktorý zostane v pamäti asi každého diváka sú televízory, ktoré sú vzhľadom k jazyku ku či krojovaným kostýmom anachronické a do koncepcie tejto inscenácie vôbec nezapadajú. Odrážajú sa na nich majetkové pomery jednotlivých rodín a takisto aj ich duchovná chudoba. Z prijímačov sa totiž dookola opakuje úryvok z akejsi argentínskej prípadne mexickej telenovely. Môžeme to síce chápať ako obraz toho, že podobne zamotané vzťahy máme možnosť vidieť aj na javisku, no na druhej strane mi to pripadá ako veľmi lacný spôsob ako rozosmiať publikum prostredníctvom prvoplánového symbolu, čo sa samozrejme podarilo. Tajovského text ponúka aj inteligentnejšie prostriedky ako vyvolať u divákov smiech.
Vajdička s kostýmovou výtvarníčkou A. Gruskovou obliekli postavy do krásnych vyšívaných kostýmov. Veľmi zaujímavým spôsobom ich vo svojej recenzii opísal Ladislav Čavojský: „Alexandra Grusková si bola obzrieť panny a panenky v Honte. Tam sa nosia ženy ako pávice. Majú nabrané široké, no kratučké sukničky, štíhle nožičky v bielych pančuškách, vysoké čierne botičky, čepce samé cingrlátka. Staré ženy sú v čiernom, no tiež sťa panenky, len ich posadiť na vysoko nastlané postele. Bohatý gazda má čiernu, pestro vyšívanú zásteru. Krásnotu zatierajú mamonársku nahotu.“ Mladšie i staršie dámy mali oblečené pestrofarebné kostýmy, ktoré vyzerali na pozadí bielej scéne veľmi dobre a po vizuálnej stránke boli vhodným oživením inscenácie.
Najsilnejším a zároveň najslabším článkom inscenácie bolo herectvo. Najvýraznejší výkon podala Eva Pavlíková, ktorej postava Žofy neobyčajne „sadla“ k jej osobnosti i temperamentu. Dokázala stvárniť jednu z najurozprávanejších postáv takmer bez problémov, dokonca sa jej na rozdiel od viacerých, už spomínaných kolegov či kolegýň, podarilo odhadnúť mieru kedy treba kričať a kedy nie. Jej Žofa mala obrovskú kadenciu slov, no napriek tomu jej bolo rozumieť všetko čo povedala. Žofa v jej podaní bola doslova ukotkodákaná závistlivá, svojim spôsobom neohrabaná sedliačka, ktorá sa snaží vo vhodnej príležitosti pôsobiť ako dáma, a keď je treba pokojne sa tvári ako chudobná príbuzná, ktorej treba pomáhať.
Veľmi podobný prejav mala i Gabriela Dolná, ktorá zvládla postavu lakomej Mary Palčíkovej takisto bez väčších problémov a patrila medzi lepšiu časť hercov tejto inscenácie.
Naopak nie veľmi kvalitne hrali Ľudmila Trenklerová s Danielov Pribullovou. Trenklerovej herectvo bolo pomerne nevýrazné, no vrámci jej dovtedajších výkonov sa dalo hovoriť o určitom postupe vpred. Jej kolegyňa Daniela Pribulová sa v tejto roly predstavila na javisku DAB-u po prvý raz. Jej debut sa však dá označiť za viac než neúspešný. Celý čas sa pokúšala kričať, no ako som už raz spomínala, pripomínalo to skôr vehementné premáhanie plaču. Takisto aj výraz tváre mala celý čas nemenný. Zuzka v jej podaní pôsobila ako životom ubité klbko nervov, ktoré pri každej vhodnej príležitosti začne po všetkých kričať. Ani v záverečnej scéne nepôsobí, žeby sa jej postoj k Ďurkovi v niečom zmenil. Nevrieskala síce na neho, no akoby ani nevedela čo mu hovorí. Aspoň z neprítomného výrazu tváre to nebolo jasné asi nikomu. Hoci Čavojský vo svojej kritike prezentoval opačný názor, vzhľadom na herectvo aké predviedla Daniela Pribullová aj v iných inscenáciách by som s týmto názorom silno polemizovala. Skôr sa prikláňam k hodnoteniu Waltera Nagya: „Pribullovej Zuzka bola naivné, infantilné dievča, ktorej stačilo trochu drobných, aby súhlasila s podstrčeným ženíchom. Postráda aj najzákladnejšie schopnosti racionálneho, individuálneho rozhodnutia, naopak ona je odkázaná iba na manipuláciu svojím okolím. V nitrianskom prípade by sama nebola schopná ani opustiť Ďura, keby jej to nezariadil jej impulzívny brat Ondriš (Jakub Rybárik)“
Spomedzi mužských interpretov svoju postavu najlepšie stvárnil Ivan Vojtek st. Ondreja Palčíka zahral ako uvážlivého mlčanlivého muža, ktorý síce počúva nápady svojej ženy, no využíva vlastný rozum na ich uskutočnenie. V geste bol umiernený. V častiach, kde režisér vyžadoval hyperbolizáciu využíval prácu s hlasom a jeho prejav bol tak najpresvedčivejší zo všetkých hercov, ktorí v inscenácii účinkovali.
Veľmi dobrý herecký výkon podal aj Ivan Vojtek ml. v roly Jana Ľavka. Stvánením svojej postavy bol podobný, Eve Pavlíkovej, teda Žofe. Ľavko bol v jeho podaní muž pod silným vplyvom manželky, ktorá ho ledva pustí k slovu, a to najmä vtedy keď chce aby s ňou súhlasil. Rovnako ako Žofa i on bol lakomý a túžil po čo najväčšom majetku nielen pre seba, ale aj pre svojho Ďurka. Obaja rodičia nedali na milovaného synáčika dopustiť krivého slova, lebo ho videli ako stelesnenú dokonalosť, i keď realita bola úplne iná. Snažili sa preto za každú cenu od Palčíkovcov získať peniaze, čo im pred svadbou nasľubovali. Keď však boli u nich na návšteve prejavili sa obaja Ľavkovci ako prvotriedni burani. Zagratulovať Ondrejovi k meninám prišli najmä preto aby sa vyslovene nažrali, napili a pri troche šťastie z nich vymámili peniaze pre Ďurka a Betu. Keď už boli dostatočne najedení, napojení a videli, že z majetku nič nebude, odchádzajú. Popri vyžieraní svojich príbuzných hovorili o kresťanskej morálke čo sa absolútne nezhodovalo, s tým čo konali. Tu režisér Vajdička použil rovnaký princíp ako vo svojich martinských inscenáciách, a takisto nadviazal na Pietrovu inscenáciu Statkov – zmätkov, kde postavy konali opačne ako rozprávali- poetika groteskný realizmus.
Naopak, najslabší mužský herecká výkon predviedol v tejto inscenácii Milan Ondrík. Jeho výber do tejto role bol do veľkej miery logický- kto aspoň trochu pozná nitriansky súbor, prvá asociácia pri slovnom spojení driečny ľahtikár, nezíde v prvoplánovo na um nik iný ako Ondrík. Navyše obsadenie tohto herca do akejkoľvek inscenácie je takmer zárukou vypredanej sály, bez ohľadu na kvalitu inscenácie. A možno niekde tu nastal problém. Ondrík je síce obľúbený herec, no postavy, ktorí vytvára sú v každej inscenácii takmer totožné- mladý (podľa niektorých dobre vyzerajúci) muž, ktorý strieda jednu ženu za druhou aj napriek značne nízkemu intelektu a problémami s rečou- koktanie, znížená artikulácia. Jeho vyjadrovanie často pripomína vyjadrovanie mentálne postihnutého človeka, čo je síce v občas zábavné, no nie v každej postave sa dá tento štýl humoru využiť. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Prejavilo sa to najmä v častiach, kedy mal charakter svojej postavy hyperbolizovať a využívať melodiku reči. Možno sa o to aj snažil, no divák, ktorý nie je ochotný sa smiať už len z jeho prítomnosti na javisku to zrejme nezbadal. V častiach, kde mal hrať civilne bol skôr v akomsi divnom kŕči- rozprával neprirodzene hrubým tónom hlasu, ktorý bol navyše oveľa tichší než časti keď hovoril, pre neho oveľa prirodzenejšie. Aj preto vážne výstupy pôsobili na divákov vtipne, aj keď taký režisérov zámer. Navyše nepodmienené vydávanie rôznych (pa)zvukov na stvárnení jeho postavy nepridalo. Diváci sa na tom však väčšinou veľmi bavia, čo ho iba povzbudzuje v tom aby v tom pokračoval a pridával ďalšie lacné vtipy čo kvalite inscenácie viac škodí ako pomáha.
Režisér k hre dopísal ešte jednu postavu, Dámu v čiernom, ktorá priamo nezasahuje do deja, ale je jeho ironickým komentátorom. Stvárnila ju Hilda Augustovičová. Jej príchod je často nečakaný. Preto keď sa zrazu na javisko začne pomaly plížiť čierna postava, niekto sa môže dokonca zľaknúť. Dáma v čiernom pateticky- hyperbolicky recituje oslavné básne o slovenskom národe. Vzhľadom na to, čo sa deje v inscenácii tieto básne vyznievajú ironicky a vtipne. Nie každý divák však tento režisérov zásah pochopí, čo môže pôsobiť skôr zmätočne či rušivo. Svojim spôsobom to však do celkovej koncepcie inscenácie zapadá a dá sa to považovať za jej obzvláštnenie.
Aktuálna inscenácia nitrianskych Tajovského Statkov –zmätkov očividne nevychádza zo zlej koncepcie, no tá je vo veľa smeroch nedotiahnutá. Akoby režisér chcel hovoriť o veľkom množstvo tém a spoločenských problémov a pritom zabudol na to, že sa z inscenácie vytráca celistvosť. Je v nej viacero dobrých nápadov, ktoré však nie sú dotiahnuté dokonca alebo sa míňajú svojmu pôvodnému účinku- je to najmä práca s jazykom a rečou. Použitie televízorov sa dá chápať ako symbol nadčasovosti a nemennosti ľudských pováh, ale v rámci celkovej scénografie a krojovaných kostýmov to pôsobí úplne nelogicky.
Z inscenácie sa tak vytratila jej hlavná pointa, či podstata- nevedno či sa stratila až pri javiskovom tvare, alebo na seba narazili dve rozdielne koncepcie režiséra s dramaturgom. Výsledkom je však textovo i časovo rozvláčna inscenácia, až na 4 prípady neobyčajne slabými a nevýraznými hereckými výkonmi, anachronicky pospájanou scénografiou. Jednou z mála pozitív sú doslova krásne kostýmy, ktoré sú však veľmi slabou kompenzáciou zbytku nedostatkov.
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Ľubomír Vajdička
Účinkujú: Ján Greššo (Tomáš Kamenský), Eva Večerová (Kata Kamenská), Eva Pavlíková (Žofa Ľavková), Ivan Vojtek ml.(Jano Ľavko), Daniela Pribullová (Zuzka), Milan Ondrík (Ďurko), Gabriela Dolná (Mara Ľavková), Ivan Vojtek st.(Ondrej Ľavko), Ľudmiľa Trenklerová (Beta), Hilda Augustovičová (Dáma v čiernom), Jakub Rybárik (Ondriš), Peter Kadlečík (Mišo Kaňúrik), Alena Pajtinková (Eva)
Premiéra: 9. novembra 2007 veľká sála DAB Nitra
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
2. 2.febuára 2014 16:53
ejha, divadelna recenzia? to som tu este nevidel, ale pekne si to spisala! len odporucam do buducnosti kus aj formalnu upravu
Napíš svoj komentár