Keď som bola malá a niekto z rodiny zomrel, neplakala som - nechápala som tomu. No už mám 20 a stále mám pocit že tomu celkom nechápem.
Keď som mala 15 zomrel mi dedko. Všetci okolo mňa smútili, no ja nič. Ako by mi to jednoducho nedochádzalo. Cítila som sa strašne zvláštne. Na pohrebe to nebolo inak. Všetci plakali, smútili a lúčili sa. No mne akoby to stále nedošlo a slzy mi vyšli len zo žiaľu nad tým, ako trpia blízky (ako keď vidíš naozaj šťastného človeka a raduješ sa sním, alebo keď ten druhý smúti, vcítiš sa do neho a je ti to ľúto tiež). Súcitila som nad mamou, ktorá stratila otca, nad babkou, ktorá stratila celoživotného partnera a manžela. Istý čas ma to trápilo, snažila som sa to riešiť, no časom som na to prestala myslieť.
Pred rokom mi zomrela babka, ktorú som ľúbila. A o mesiac na to starká. 2 pohreby behom tak krátkeho času. Ani to vo mne nevzbudilo žiadne slzy. Ani som neplakala pri pohľade na smútiacu rodinu - ani jedna slzička. Zas som sa cítila bezcitná. Veď to bola moja milovaná babka. U nej som strávila celé dectvo a hádam nebol týždeň, kedy by sme sa nevideli. Mrzí ma že tu nie je, je mi za ňou smutno, no tým to akosi končí. No na druhej strane bola už fakt chorá.. vlastne všetci a aspoň sa už netrápili. A keď mi niekto podal ruku zo slovami "úprimnú sústrasť" pripadala som si ako nesprávna osoba. Ved predsa ja som nesmútila, netrápila sa tým všetkým. Sama sebe pripadám zvláštna - divná.
A dnes som sa dozvedela že mi zomrel starký a zas sa to celé opakuje. Žiadna slza, nič. Brat mi dnes povedal že som tvrdá, že nedám na sebe nič poznať, že to celé držím v sebe. Cítila som sa bezcitne. Lebo ja to nedržím. Síce cítim určité napätie, ale to skôr z toho, že viem ako rodina žiali a ja nič. Že som zas bezcitná, že nevyroním ani slzu za starými rodičmi.
Držím to v sebe. Ten pocit akoby bezcitnosti alebo tomu fakt ešte stále nechápem? Ten pocit je vo mne a neviem sa ho zbaviť. Núti ma to napísať tento blog a nejako to zo seba dostať, no mám pocit že to bude len horšie.
A pritom všetkom si ani tvrdá nepripadám byť. Pripadám si tak zraniteľná a tak citlivý človek. Vždy sa snažim byť k ostatným chápavá. No možno sa mi to ani nedarí. Netuším čo to so mnou je.
Denník
Komentuj
9 komentov k blogu
1
nzch
25. 5.mája 2009 18:44
vitaj v klube, som bezcitna rovnako...
2
@nzch a pri tom pár krát ma rozcítil film.. že nechýba veľa a by som plakala.. a pritom tých ľudí nepoznám a sú mi v podstate ukradnutý.. a keď sa ma to týka tak nič.. je to divné..
3
tak vidíš aj pár krát si sa teda takmer rozplakala...takže nemôžeš byť až taká bezcitná...
4
A ja si nemyslým, že by si bola bezcitná. Keď som bola malá, plakala som strašne často. Teraz to už istým spôsobom nedokážem.
Skôr by som povedala, že si bola na to istým spôsobom pripravená. Tvoja starká, babka, dedko...boli už starší ľudia, mali niečo prežité, mali svoje roky. A k tomu sa už pripisuje v dnešnom svete to riziko, že môžu odísť...Ty si nebola na pohrebe bezcitná, pretože ti prišlo ľúto, keď si videla svojich blízkych ako sa trápia. Bolo ti smutno. Nie je dôležité či si plakala alebo nie. Veď si ich mala rada, máš rada ľudí okolo seba - to cit je.
Ľudia sú zvláštny. Jedny slzia mesiace, ďalší len týžden a iný vôbec. Ale neznamená to, že sú automaticky bezcitný.
Netráp sa kvôli tomu čo si ľudia hovoria. Pretože nikto nemôže vedieť čo sa odohráva v tvojom vnútry.
Skôr by som povedala, že si bola na to istým spôsobom pripravená. Tvoja starká, babka, dedko...boli už starší ľudia, mali niečo prežité, mali svoje roky. A k tomu sa už pripisuje v dnešnom svete to riziko, že môžu odísť...Ty si nebola na pohrebe bezcitná, pretože ti prišlo ľúto, keď si videla svojich blízkych ako sa trápia. Bolo ti smutno. Nie je dôležité či si plakala alebo nie. Veď si ich mala rada, máš rada ľudí okolo seba - to cit je.
Ľudia sú zvláštny. Jedny slzia mesiace, ďalší len týžden a iný vôbec. Ale neznamená to, že sú automaticky bezcitný.
Netráp sa kvôli tomu čo si ľudia hovoria. Pretože nikto nemôže vedieť čo sa odohráva v tvojom vnútry.
5
hm... ja som bol asi na dvoch pohreboch ak sa dobre pamätám (nerátam tie, keď som ešte ani nevedel o svojej existencii) ale už sa nepamätám či som plakal na jednom z nich alebo nie... tak či tak sa tie dva pohreby porovnávať ani nedajú, lebo jeden bol pohreb človeka, ktorého som vlastne tuším asi ani nikdy nevidel... bol to manžel rodinnej kamarátky alebo ako to nazvať... trošku ma ten celý obrad zaskočil a určite som sa neusmieval to je jasné... ale myslím, že som neplakal... potom druhý pohreb bol pohreb mojej profesorky zo strednej, ktorú som mal istým spôsobom rád a určite som sa netešil z jej smrti ako to možno robila väčšina...ale to je už aj tak jedno... proste na toto si pamätám, že na pohrebe som neplakal vôbec... vtedy som to pripisoval tomu, že som bol v danej chvíli citovo prázdny (osobné dôvody)... no ale viem, že keď som sa dozvedel, že nešťastne (pri nehode) zahynula, tak ma to v tej chvili riadne dostalo a nebol som schopný dokonca ani ísť na telesnú výchovu... každý to bral ako nejakú normálnu vec, že nič také sa nestalo ale mnou to otriaslo veľmi... dodnes si pamätám na ten deň a aj na ten dátum... 25. 09. 2006... presne dva týždne po "dvojičkách", resp. ich výročí... vlastne ani neviem, čo som tým všetkým chcel povedať ale to nevadí...
8
Tiez som na tom podobne.
Myslym ze je to povahou, ale aj prostredim v akom vyrastas...napr. vydela si niekedy plakat mamu, oca, surodenca?Ja nie...
Ja to berem skor ako pozitivum, nez ako nieco zle.Nieco ako hrosia koža proti takym veciam.Radsej byt takyto, ako ked vidim niektorych ludi, ktorych taka vec fakt vezme.
Myslym ze je to povahou, ale aj prostredim v akom vyrastas...napr. vydela si niekedy plakat mamu, oca, surodenca?Ja nie...
Ja to berem skor ako pozitivum, nez ako nieco zle.Nieco ako hrosia koža proti takym veciam.Radsej byt takyto, ako ked vidim niektorych ludi, ktorych taka vec fakt vezme.
9
..a možno v tebe "uviazlo" kůsok toho,o čom hovorí aj Ježíš?
...že smtou tu na Zemi sa tá ludská existencia nekončí...
a je to "LEN" prechod do "iného sveta"???
Možno to ešte zažiješ..že sa s tou babkou stretneš...napr. "vo sne"...a možno dostaneš od nej ešte nejaké "posolstvo",na ktoré podvedome čakáš...
Platí totiž to Ježišovo:.."proste a bude vám dané,čiže hladajte NÁJDETE..(odpovedi,ktoré hladáte)..
vladko001
Ps: vo filme "DUCH"...
» www.csfd.cz/film/10199-duch...
...je to dost verohodne popísané,ako je to s tou "SMRTOU"...
Mladý newyorský bankovní úředník Sam (Patrick Swayze) začne žít s výtvarnicí Molly (Demi Moore). Jejich počínající šťastný život je však přerván Samovou násilnou smrtí, když jej na ulici zastřelí neznámý
poberta.
Ale Sam nemůže milovanou dívku
opustit, a tak ji provází životem alespoň jako duch. Ze záhrobí naváže spojení se světem živých prostřednictvím bizarního média, kterým je černoška Oda Mae (Whoopi Goldberg).
...že smtou tu na Zemi sa tá ludská existencia nekončí...
a je to "LEN" prechod do "iného sveta"???
Možno to ešte zažiješ..že sa s tou babkou stretneš...napr. "vo sne"...a možno dostaneš od nej ešte nejaké "posolstvo",na ktoré podvedome čakáš...
Platí totiž to Ježišovo:.."proste a bude vám dané,čiže hladajte NÁJDETE..(odpovedi,ktoré hladáte)..
vladko001
Ps: vo filme "DUCH"...
» www.csfd.cz/film/10199-duch...
...je to dost verohodne popísané,ako je to s tou "SMRTOU"...
Mladý newyorský bankovní úředník Sam (Patrick Swayze) začne žít s výtvarnicí Molly (Demi Moore). Jejich počínající šťastný život je však přerván Samovou násilnou smrtí, když jej na ulici zastřelí neznámý
poberta.
Ale Sam nemůže milovanou dívku
opustit, a tak ji provází životem alespoň jako duch. Ze záhrobí naváže spojení se světem živých prostřednictvím bizarního média, kterým je černoška Oda Mae (Whoopi Goldberg).
Napíš svoj komentár