Ale nedá sa mi veriť len preto, že v podstate celá rodina okrem mňa je veriaca. Dnes šli do kostola. Mama, oco, brat, krsna aj ujo. Ja nie a tým som ich sklamala.
Mamu isto. Síce som jej hovorila aj pred tým, ale možno sa na to ani nepamätá. Vtedy bola dosť sklamaná, že neverím. Ale nedá sa mi tváriť, že verím.
Nato, že neverím som posledné 2 nedele strávila v kostole. Jeden krát sme krstili bratrancovu malú a druhý krát zomrel starký, tak sa šlo kôli tomu. No nedálo mi to nič, resp to čo by malo.
Ak toto niekomu dá to čo potrebuje, nikomu nebránim a tá osoba môže byť rada že dostáva to čo potrebuje. No ja som tam cítila len to, že to, o čom sa hovorilo, nie som presvedčená a mala som tam pocit že tam nepatrím. Cítila som sa tam ako 5-te koleso na voze a vedela som že to nie je ono. Neviem či niektorí pochopia tento pocit - pocit že, tam kde ste, nepatríte.
Nesnažím sa týmto všetkým presvedčiť samú seba že neverím, len.. som ich sklamala. A to je to, čoho sa najviac bojím.
Viď blog "Neviem" - Bojím sa, že ma spozná a už ma nebude chcieť takú aká som.
Respektíve, kvôli tomu aká som, kvôli tomu že ich práve tým sklamem, to nebude ono, možno sa so mnou prestanú baviť, možno so mnou nebudú chcieť mať nič spoločné...
Najväčší strach mám z toho, že sklamem ostatných.. a možno aj preto robím veci tak ako robím..
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
shelia
7. 6.júna 2009 09:52
pocit že, tam kde ste, nepatríte...viem o com hovorim, mam tie iste pocity a mama tiez nechape, ked nechcem chodit do kostola...
Napíš svoj komentár