Tento sviatok vo mne vždy vyvoláva zvláštne pocity. Nakoľko muži v našej rodine, sće žili dobrý život, sa nedožili vysokého veku. Možno hra osudu, možno si zato mohli sami, nepodstatné. Ja som z dedil meno po dedovi, môj otec tiež, čiže dnes ako každý rok predtým navštívil som 2 hroby ktoré vyzerajú presne tak ako bude vyzerať môj. Len roky budú odlišné. Je to zvláštny pocit vydieť to a premýšlať nad tým. Dedo zomrel ked mal otec 9 rokov mne zomrel otec keď som mal 5. Otca poznám z fotiek, z rozprávania, sám si naňho veľmi slabo pamätám vždy si rád vypočujem niečo nové ale aj to staré, bol to skvelý človek.

Bola tma, ani zima, ani teplo, pofukoval mierny vetrík v ktorého rytme sa pohupovali svetlá sviečok. Vládlo ťažké ticho, také hlučné ticho, také ticho ako na cintorínoch býva. Keždý sa rozpráva po šepky, šepot splíva zo šuchotaním novembrového lístia na zemi.
A do toho sa ozve vec na ktorú som čakal niečo čo je premňa neodeliteľnou súčasťou tohto obradu, pálenia sviečok na počesť ľudí ktorý nás opustili, je to zvuk ktorý sa mi priam až trochu morbidne vždy vynára keď si na tieto dni spomeniem a to je detský plač. Neviem prečo ale vždy keď stojím nad jeho hrobom vždy nato myslím, možno mi to detské bľabotanie pripomína kolobeh a nezvratnosť života osudu alebo ako len chcete...
Vždy sa mi tieto dve veci spájali a myslím, že to tak aj ostane.

Vyroniť slzu ľútosti pre tých ktorí snami nie sú a slzu radosti pre tých ktorý raz budú plakať za nami...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sarah_whiteflower  30. 5. 2011 10:38
Tento si od teba nepamätám, ale aká pekná myšlienka s tým kolobehom. Pripomína mi to moje vlastné pochody.
Napíš svoj komentár