Keď som bola tou druhou. Z lásky( alebo čo to bolo).

Dnes som tu natrafila na jeden blog. Príbeh, tak podobný tomu môjmu. Tomu, za ktorým som už dávno napísala bodku. Nie tri, jednu.

Keby som tento blog písala presne pred rokom, bol by úplne iný, plný výčitiek, nezodpovedaných otázok a nekonečného smútku a sklamania. Všetky emócie už ale vyprchali. A ja sa na to dnes pozerám už s odstupom, triezvejšie. Ako na niečo, čo som zažila a z čoho som sa poučila...


Niekedy sa stáva, že si ani neuvedomujete, že niekde nablízku vás je niekto, kto dokáže celý váš život obrátiť na ruby. Niekde tam čaká celé roky. A vy si to uvedomíte až príliš neskoro.

A niekoho takého som vo svojom živote mala aj ja. Moja detská láska. Aké klišé. "Chodili sme spolu" ako desaťročné decká. A potom... Potom nič. Žili sme vedľa seba, chodili sme spolu do školy, bavili sme sa. Žili sme si však dva rôzne životy. Také podobné a zároveň tak na míle vzdialené. Naše cesty sa občas pretínali, no nedá sa povedať, že by sme kráčali spolu. Alebo aspoň rovnakým smerom.

Až jedného dňa. BUM. Opäť sa tie dve cesty pretli. A zrazu akoby sme sa začali vidieť inými očami. Zo dňa na deň. Bláznivé, viem. Ale takými bláznami sme boli. Chceli sme byť spolu, čo najviac. Alebo som to možno chcela len ja? Nerozmýšľala som nad tým. Asi prvýkrát v živote som sa zamilovala. Tak naozajstne. Všetko bolo také jednoduché. Nekonečné rozhovory, náš bláznivý smiech, vášnivé bozky... Hlavne nič neriešiť. Nechcela som na to tlačiť. Náhliť sa niekam. Tlačiť ho do vzťahu. Načo? Čo má prísť, príde. A aj prišlo. Lenže nie to, o čom som snívala.

Prišlo vytriezvenie. V sekunde, keď som sa dozvedela, že preňho nie som jediná. Že je tu ONA a ja som len "tá druhá". Bolo to akoby som dostala facku. Keby mi niekto vytrhol srdce z hrude a kopol doňho, nebolelo by to väčšmi. Nemohla som dýchať, nemohla som rozmýšľať. Ako si mi to len mohol urobiť?

ONA. Jeho bývalá. A ako som sa, úplne náhodne, dozvedela, i súčasná.

Popieral. Kričala som. Popieral. V jeho očiach bol neskutočne smutný výraz. Ďalej som kričala. Slzy som mala na krajíčku. Priznal to. Stále ten smutný výraz. Slzy som už na krajíčku nemala. Už si hľadali cestičky dole mojimi bledými lícami. Odíď. Už ťa nechcem vidieť.

Tu mala byť bodka. Ale nebola. Lebo.

Lebo mi chýbal. Lebo som chýbala ja jemu. Lebo nám chýbali naše rozhovory. Aj smiech. Aj bozky, ale to bolo teraz tabu. Lebo tu bola ONA. Nepýtala som sa prečo. Nechcela som o nej vedieť nič. Nezaujímala ma. Zas sme spolu trávili veľa času. Hovorili sme o všetkom, ale nie o nás dvoch. O ničom, čo bolo, čo sa stalo. Kamaráti, to bolo to, čo sme chceli celému svetu nahovoriť, že sme. Čo sme chceli nahovoriť najmä sami sebe.

Silvester. Chata. Ja, on, ONA, množstvo iných ľudí. Tí ale teraz neboli podstatní. Ani ONA nebola. Len my dvaja. Naše rozhovory na balkóne. Fajčil a ja som sa naňho dívala. Úprimné rozhovory. Že ho to mrzí. Nechcel mi ublížiť. Nechcel sa so mnou zahrávať. Nevedel sa vo mne vyznať. Až keď videl, ako ma to ranilo, pochopil... "Poď dnu," prišla ONA. Nechoď. Nešiel. Rozprávali sme sa celú noc. "Ty vieš, že raz budeme spolu, maličká. Len nie teraz." Tie slová zneli v mojej hlave ešte dlho. Ako na Nový rok, tak po celý rok...

A kamarátstvo pokračovalo. Až raz padla pusa. Potom druhá, a ďalšia, ďalšia, ďalšia. Nevedeli sme prestať. Nevedeli sme sa jeden druhého nasýtiť. Tieto chvíle patrili len nám. Vedeli sme o nich len my. Všetci o tom museli tušiť. Nezaujímal ma však nikto, len my dvaja.

Nechcela som nikomu ubližovať. Ale ubližovala som. Sebe. Byť s ním, dotýkať sa jeho nahého tela, cítiť jeho vôňu... a o chvíľu ho vidieť s ŇOU, to bol ten najhorší pocit na svete. Myšlienky na to, prečo sa s ňou nerozíde, mi nedali spať. Ubližovala som aj jemu. Vedela som, že ju má rád, videla som, ako previnilo si ju tíska k sebe po tom, čo bol so mnou. A v neposlednom rade som ubližovala JEJ. Neviem, či cítila, čo sa deje. Nepýtala som sa ho na to. Bolo mi to vtedy jedno.

Vedela som, že ubližujem, ale nevedela som prestať. Každý jeden dotyk, každý pohľad bol risk. Hovorila som si, že ja nemôžem nič stratiť. Dnes viem, že som strácala samu seba. Nič mi nesľuboval, no aj tak som stále dúfala...

Nemohlo to tak ísť navždy. Koniec musel prísť.

Zmaturovali sme. Odchádzal ďaleko. Lúčili sme sa. A lúčili. Akoby sme tušili, že navždy. "Budeme si písať... Budeš ma čakať, keď sa vrátim, maličká?" Dúfam, že nie.

Písali sme si. Lebo tu bol ešte jeden problém, ktorý bol treba vyriešiť, niečo, čo nám naháňalo strach, niečo, pri čom som potrebovala jeho podporu. Jeho reakcia ma zaskočila. Šokovala. Zrazila na kolená. Otvorila mi oči, hoci nakoniec všetko dobre dopadlo. Už som ho však nedokázala vnímať tak, ako predtým.

Preplakala som veľa nocí, až som všetku tu bolesť z toho všetkého, čo ma už celé tie mesiace ťažilo, vyplakala. A so slzami odišli aj všetky myšlienky naňho. Alebo aspoň väčšina. Čas a vzdialenosť vyliečili takmer všetky moje rany. Túto kapitolu som už uzavrela.

Keď sa vrátil, bola som už preč ja. Posledný rozhovor na tému "my dvaja" bol cez internet. Povedal, že ma ľúbi, ale JU miluje. Nedokáže sa JEJ vzdať, lebo mu veľmi pomohla. Už nechce ubližovať. Ja tiež nie. Zbohom. BODKA.

A toto je koniec. Aj keď nie úplný. Nezmizli sme jeden druhému zo životov. Máme zvláštny vzťah. Niekedy ako najlepší kamaráti, keď mi plače do telefónu, lebo sa s ŇOU pohádal a chce radu. Alebo keď ja nadávam, aké sú chlapi svine a on mi dáva za pravdu. A niekedy sme, a tých chvíľ je podstatne viac, ako obyčajní známi, ktorí si nemajú čo podstatné povedať. Respektíve napísať.

Neriešim to. Jedno ale viem, bodka za príbehom je definitívna. Bol, znamenal v mojom živote veľa. Veľa som sa naučila, popálila a poučila na vlastných chybách. A za to mu ďakujem. Ďakujem za to, že mi ukázal, aké je to ľúbiť a byť ľúbená. Lebo o tom, že ma mal rád som nikdy nezapochybovala. Ešte raz, ďakujem...
A JEJ: Prepáč...

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu