A tak si teda teraz, už pár mesiacov dvadsaťročná, kladiem otázku: Zmenilo sa tým niečo? Nuž, áno aj nie...
Kolotočom neodolám nikdy. Odmietam jesť zeleninu. Robím veľké bubliny zo žuvačiek. Keď som doma sama, som v pyžame celý deň. Pozerám animáky. Milujem skákanie na trampolíne. Dokážem sa vyblázniť s deťmi takmer generáciu mladšími než ja. Keď jem čokoládu, či moju milovanú Nutellu, som špinavá až za ušami. A kolená mávam rozbité tak raz za dva mesiace. No a čo. Som večné decko. Dúfam, že ním aj ostanem...
No zároveň som sa aj zmenila. Dospela. Nechtiac. No povedzme si, že nie na škodu. Zistila som, čo je v živote dôležité, čo je dôležité pre mňa. Táto zmena neprebehla zo dňa na deň a ani nesúvisela s tým číslom dvadsať napísaným v mojom diári v jeden aprílový deň tohto roku spolu so smutným smajlíkom. Bola to zmena dlhodobá, zmena z malého ustráchaného dievčatka, ktoré si predstavovalo, že život je rozprávka, cez drzú pubertiačku, ktorá tak veľmi túžila byť výnimočnou, až po... Až po mňa takú, akou som teraz. A hoci mám v sebe ešte stále kúsok toho ustráchaného dievčatka a zároveň drzej pubertiačky, zmena to bola poriadna. Viem, je to klišé. Takouto zmenou prechádza každý. No ja si tieto zmeny v poslednom čase nejako viac uvedomujem a rozmýšľam o tom. O tom, že už nie som taká, aká som bola. Vďakabohu za to.
Už nie som naivnou, i keď neustále snívam. Už viem, že na to, aby si niečo dosiahol nestačí len chcieť, ale treba pre to aj niečo urobiť. Už som si uvedomila, že tie najkrajšie veci v živote nie sú materiálne. Už viem, že oveľa dôležitejšie ako to, čo majú ľudia oblečené a ako vyzerajú, je to, ako sa správajú. Nie, nechcem, aby to teraz vyznelo ako ďalšie klišé, a ani nechcem zdôrazňovať aká som morálne správna a uvedomelá a neviemčo. Lebo to nie som ani zďaleka. Len som sa mnohokrát popálila a z mnohých vecí sa poučila. (A z mnohých ešte nie, ale hádam aj to raz príde.)
A zistila som, že najdôležitejší v živote sú ľudia. Na tejto mojej 20-ročnej životnej ceste som stretla mnoho ľudí. Niektorí mi ublížili. Niektorým som ublížila ja. S niektorými sme si ubližovali navzájom... Niektorí sa v mojom živote zdržali len chvíľku, aj keď som si veľmi priala, aby tam pobudli dlhšie. A niektorí tam pobudli
dlhšie, ako to bolo potrebné. S niektorými sa naše spoločné cesty postupne rozchádzali. A niektorí do môjho života vstúpili a ostali tam. A za to som vďačná... A každý z týchto "niektorých" ma nejako ovplyvnil a vďaka nim som, kto som. Povedala by som, že "som, aká som a iná nebudem", ale to by som si protirečila. Lebo predsa len, do môjho života ešte zaručene vstúpi množstvo ľudí...
Takže mám 20 a zrazu si uvedomujem že rozmýšľam tak inak... tak dospelo. Ale nie je to až také hrozné. Celý život ešte nemám za sebou. Práve naopak. Mám ho pred sebou. A je len na mne, aký bude. Som predsa dospelá, môžem sa rozhodovať sama. Nuž, tá "dospelosť" má aj svoje kladné stránky...
Trošku sentimentálne, viem. Ono to už asi tak chodí, že s vekom pribúda tá sentimentalita...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár