8 milimetrov.

Stál si tak blízko až som sa mihalnicami mohla dotknúť tvojho krku. Tak blízko, až sa mi dych obracal na ruby a život sa v žilách zastavoval. Potom nás delilo len 8 milimetrov.
Bolo ich osem a my len dvaja.
Na prstoch, ktoré som mala tak blízko tvojich som ich napočítala osem. Cítila som z teba vôňu orgovánov, ktoré ti kvitli pred domom. V oblúkoch si každé ráno sadol na olúpaný zelený bicykel s košíkom vpredu a rútil si sa po monochrómovom chodníku do práce. Mám rada ten vypratý a zodratý strih tvojich večných nohavíc v ktorých nemáš žiadnu masku. Sedíš s jednou náušnicou na klavírom. Na poklope sa z popolníka dymí cigareta a ty so zatvorenými očami len existuješ.
A potom prišlo 8 milimetrov.
Dýchol si a urobil krúžok hmly.
Prerazil osem milimetrov a objal ma pomyselnými pažami. Neboli tam nijaké. Pukli ako oblak dymu, lebo boli len mojou predstavou. Predstavou ktorej bránilo 8 milimetrov.
Hrubého skla.
Deliaceho dva svety.
Môj a ten jeho.
Taký, ktorý ja nepoznám a nikdy ho nespoznám.
Som len smrteľníčka a on je ... on.
A tak išiel život. Život a myšlienkou a cieľom bolo 8 milimetrov. Leštila som ti sklo aby si bol priezračný deň čo deň.
Viem ťa.
Celého naspamäť.
Bolo to vrodené. Niečo, čo som sa nemusela učiť.
Ty si bol mojím zrodením.
Ty.
A pre teba mi tancujú prstenník s ukazovákom. Po zebrovanom nástroji hladkých lakovaných doštičiek. Pre teba a pre nič iné.

Nech zvädnem ako purpurový kvet, keď mu je dlho v jednej váze. Keď ty hráš, si ako slnko. Žiari. No ja pod tou žiarou vädnem. A čo mi i život dáva, i ma oň oberá. Usýcham, farba sa mi z lupeňov stráca vždy keď zapadáš.

Potom prišla žiara. Tlak hudobných nôt prežiarilo 8 milimetrov. Sklo puklo.

A sen zmizol.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu