ej.
el.
í.
es.
tí.
aj.
en.
í.
Metro sa rozbehlo.
Ruka držala oranžovú tyč a udržiavala rovnováhu balansovaním na špinavej podlahe, ktorou sa denne prebehlo milióny nôh.
Drobné nôžky vo viktoriánskych členkových čižmách poklopkávali po podlahe. Veľký klobúk s okrúhlym tienidlom vrhal do bielej srdcovitej tváre večerné tône.
O jemný krk sa obtieral smaragdový šál s nevtieravou orgovánovou vôňou.
V uškách ktoré by človek najradšej odkusol ( také boli milené) mala zašpuntované biele slúchatká a podvedome sa usmievala.
Vystúpila z metra a klopkavou chôdzou, hojdavým pohybom bokov sa náhlila.
Už bola taká príjemná tma, cez ktorú človek radšej ani neuvažuje čo v nej môže byť. Tá tma, čo túžite byť čo najrýchlejšie doma.
pí.
aj.
el.
sivý chodník.
každé ráno ním ťapkala do práce rovnako ako dnes.
dnes sa tak náhlila. tak neprirodzene, poháňaná najskôr melódiou ktorá jej znela v ušiach.
Alebo možno ani nie.
patchworková pelerína jej viala v chladnom vetre.
klobúk si zaclonila viac do tváre.
čierna ruka jej sklźla po jemnej sánke.
zastala.
z nikadiaľ sa vynorila. čierna. v koženej čiernej rukavici. páchnuca zlom.
podlomili sa jej kolená.
čierna ruka ju chytila za ústa a pritlačila na ne.
ona bez zmyslu, zabudla že by mohla kričať. že by mohla utekať. strach ju opantal. celá ním posadla. strach.
í.
es.
druhá ruka jej dala dolu klobúk. spod neho sa vyliala kopa ligotavých svetlých kučier. hrdelný smiech. hrubý hlas.
silný strach.
nohy jej zolovnateli.
nie!
chcela kričať.
a neznáme ruky s hlasom sa smiali.
vysmievali sa jej strachu.
jedna ruka ju stále držala za ústa a druhá ju pomaly objala.
okolo útlučkého pása, ktorý bol chránený širokosťou peleríny. no teraz stratil svoju tajnosť. čierne ruka sa okolo neho ovinula ako had.
ona zadržala dych.
chrbtom narazila do niečoho .... niekoho? vysokého, pevného, horúceho..
smiech...
smiech...
vysmieval sa jej zadržanému dychu.
jej strachu.
vlasy jej zašušťali ako prišli do styku s ním.
ruka jej zaklonila hlavu a ona kútikom oka zbadala chladný záblesk ocele.
nie!!!
chcelo sa jej kričať.
ale z hrdla sa jej nevydal ani úbohý ston.
no mykla sa.
smiech...
ľadový ostrý ako triešť...
ruka zvierajúca jej pás sa posunula pod pelerínu na staroružový sveter. ťahala sa hore ako liana po jemných oblých obrysoch až k bijúcemu srdcu.
smiech...
" voniaš strachom..."
zašepkal hlas. fantómový hlas. temný... ako zdiaľky.
podlomili sa jej kolená.
doliehal už len zďaleka..
čierna ruka jej zaklonila hlavu a zrazu zacítila ako jej šál opúšťa krk. zacítila ako sa jej zavadil o sukňu a tiež ležal na zemi.
pevná noha sa jej zakliesnila medzi kolienka a čierny fantóm ju k sebe pevnejšie pritisol.
na krku zacítila chlad. mráz. oceľ.
kútikom vedomia ktoré ešte mala zazrela vo výškľabku vykrútené pery, smejúce sa a zároveň lapajúce po dychu...
splynula s nimi v tej sekunde ako s ohlušujúcou bolesťou a nárekom miliónov duší sa jej oceľ vnorila do zamatového krku...
vlhká smrť ňou prebehla s ľadovým závojom a odsávala jej život... fantómove pery ju rozdrvili v slasti a patchworková pelerína nasiakla perlivou krvou...
čierna ruka ju pomaly pustila...
fantóm odstúpil...
" aurevoir chérie..."
padla na kolená a skĺzla na bok.
drobné kamienky ju zapichali v kolenách.
tí.
aj.
en.
í.
v očiach sa jej zaleskla tma a potom ich opustilo svetlo, nechalo ich prázdne a vyhasnuté.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
taký... taký... neviem, veľmi sa mi nepáčil, niečo mi tam nesedelo.
zaujímavo píšeš, ale mám z toho pocit, akoby si práve tento text písala na silu alebo tak nejako.