Bol ten čas, keď spomienky sú živšie a následky na ne ťažšie.
Tak isto ako pred rokom, i dnes ráno som kráčala tou úzkou kľukatou cestou zaliatou úsvitom a celou jeho žiarou.
Všetko bolo také ...
Také ako vtedy. I pred rokom som tadiaľ kráčala o rovnakom čase, a závidela som sama seba i svojím rukám, že to bolo len pred týždňom, čo som ho videla naposledy.
Ako som mohla nezabudnúť? Prečo zotrváva v mojej mysli tak dlho, tak často a vynorí sa vždy, keď už som pripravená zabudnúť? Jednoducho zmieriť sa s tým, že bolo to pred rokom, trvalo to tri dni, za tri dni sa moje vnútro zbláznilo do človeka, ktorého som videla prvý a posledný krát.
Nie.
Moja popolom ovenčená myseľ nedokáže zabudnúť. Neodkáže.
Kde tu po ránach a večeroch, keď len hviezdy cítia môj žiaľ a len jarné vtáky počujú moju bolesť, naťahujem ruky do prázdna, vidím ho za každým rohom a keď ho mám na dosah ruky rozplynie sa v zmesi svojich tmavohnedých španielskych kučier, biele európskej tváre a svojich veselo ubolených očí.
Strácaš sa mi v každej sekunde, si mi na míle vzdialený, tvoj smiech som nepočula už vyše roka a stále ho počujem v mysli, prenasleduje ma ako démon, mučí ma a týra, že naň môžem len spomínať.
Prečo?
Bože, prečo mi to robíš?
Prečo mi ho stále pripomínaš? Všetkým? Cítim v ústach vôňu Anglicka, cítim na koži dotyk jeho severného vetra, ktorý nám hladil hlavy, keď som stála pri dverách a sledovala ako podskakuješ na ihrisku a vykrikuješ svojou rýchlou južanskou rečou, ktorej som za svet nerozumela, ale milovala každé slovo, ktoré si vypustil z úst...
Či to len ja neviem zabudnúť?
Či len nechcem zabudnúť? Živím v sebe každú jednu spomienku na teba, aby si sa mi nestratil, nezmizol ako hmla za rán po ktorých chodím a v hviezdach ťa hľadám, ešte vždy žiaria.
Vstala som o pol štvrtej. Po slnku ešte nebolo ani chýru ani slychu. Všade tma. Pouličné lampy už dávno skončili svoju službu.
Bola noc.
Akokoľvek som sa snažila zaspať, chodil si ku mne ako prízraka a bral si mi vankúš.
Po hodine boja som to vzdala. Už začínalo svitať.
Slnko nežne brieždilo spoza stromov, no i hviezdy ešte svietili.
Poskladala som si zo znamení teba. Hľa tam, Orion bol tvojou rukou. Veľký voz tvojím uchom, svietil si na nebi ako... ako ty.
Môžem ťa prirovnať k Slnku ak ho svojím šarmom zatieňuješ?
Môžem ťa opísať ako hviezdu, ak i ona je len zrnkom cukru na tvojich perách? Môžeš byť mesiacom, ak on sa odrazí v tvojich očiach ako letmý záblesk tieňa?
Zatienil si môj vesmír, objímaš ho svojimi pažami vriacimi ako vtedy, keď som sa potkla o zárubňu a ty si ma zozadu zachytil.
" Be careful mon chérie."
Ostaň...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár