Akosi nemám žiadnu inšpiráciu.
Akási som prázdna na slová, na vety, ...
Akosi som oprázdnela. Akoby mi niekto sňal okuliare patetickej prežitej slečny Nič z očí a nasadil mi nejaké nové.
Takéto som na očiach ešte nemala.
Všetko za nimi kvitne a v sekunde aj zmiera.
Na umenie som mŕtva ako postrelené zviera..
Takéto chabé pokusy o rýmy, prázdne slová, nevedú nikam, neviem sa z nich vymotať, ...
A možno je to tak lepšie..
Možno život poetu nemá zmysel ak nie je naplnený smútkom.
Smútok inšpiruje.
Chladí, zmrazuje dušu, pochybuje sám o sebe, núti kútiky úst rozťahovať sa v trpkom arogantnom úsmeve skeptickej bytosti.
Ktožeby dnes veril na šťastie?
Načo?
Prečo?
Zomrieť!
A potom melancholicky vezme pero do ruky a píše anekdoty, aforizmy a cynicky sa usmieva, kope všade vôkol seba.
Alebo sa čelo mračí, srdce zlieva do jednej hrudky z ktorej pryštia slzy, stony, záchvevy žiaľu, bôľu, ktorý nikdy nezmizne, naveky bude tlieť pod dohárajúcou schránkou a baží po pomste, po ľútosti, po smrti, vezie sa na kolená, kde spočíva v bolestnom kŕči a jeho telo sa otriasa vzlykmi.
Oči sú zasplené, plné hlbokej výčitky...
Možno to je tá inšpirácia...
Tá inšpirácia z ktorej hĺbky vychádzajú čo najbolestivejšie vety, najkrutejšie slová, slová vyvolávajúce dážď v očiach čítajúceho...
Neviem to už...
Nedokážem.
Vyvolať ani úsmev ani dážď.Ani slnko, neviem zariadiť aby vyšli hviezdy, aby sa oči vyjasnili.
Nerozumiem básňam... už nie, slová sú pre mňa úplne bezo zmyslu, jediné čomu rozumiem je prudký tlkot vlastného srdca ktoré mení domov, raz tlčie v krku, inokedy v hrudi, niekedy až v bruchu...
Pery sa mi chvejú v úsmeve, oči slzy nepoznajú, slzy už vyschli a ony už na smútok zabudli...
A predsa sa trocha usmievam v známom tóne, v znamení blikajúcej hmly za oknom, trocha dažďa čo padá a tečie po okenných tabuliach, trocha neduživého svetla pouličnej lampy..
Usmievam sa, lebo títo verní veční spoločníci, vytvárali aureolu slov a predstáv každý večer keď som nevedela ako ďalej, len bosá sedela na prahu balkóna a oči mi vzdychali, srdcu bolo ľúto....
Umenie vo mne umrelo.
Netvrdila som že som bohvieaká, ale aspoň som vedela precítiť všetky slová a vložila som sa do nich celá, odhaľovala sa po krajné medze...
Uškŕňala sa nad prázdnymi rečami hrania sa na veľkú ženu, lichotila malým bytostiam s farieb a peny.
Ja to už neviem...
Ornans mi uniká pomedzi prsty, metafora ušla kamsi za hory, ľahké metonymie sa skryli pod posteľ, ..... nemám slová..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár