Barytón nahého rána.

Ulica ako každá iná, deň ako každý istý.
Vzdialená.
Rozprestierajúca sa po celej zemi. Po mojom svete.
Môj šesťdesiat metrov dlhý svet.

Chodník sivý, na ňom dúhový prechodník z koráliek.
Po bokoch pristrihnuté kriaky, na nebi zastrihnuté mraky.
Pekárka každé ráno fajčí pred obchodom a rozpráva sa s ujom, ktorý prespal v krabici pred bránou s číslom 78.
Náhoda?
Nie.
Môj osud.
Narážam ako príboj na teba všade.
Všade.
Na zemi čítam tvoje riadky, záhradné hriadky tvarujem podľa tvojho hlasu.
Tvoje prsty, moje prsty, naše prsty.
V jednom tóne sa preplieta štvoro rúk, každá s iným osudom, každá s iným menom.
Tým mojím si dal meno ty.
cé3.
Symfónia.
Ária s jedným prstokladom.
Dve cody, jedno mezzoforte a potom pianisimo.
Na synkope si ťa zaškrtnem a v triole vyklopkám.

Potom pôjdem do školy o štvrť na osem so starou sivou taškou, v ošúchaných topánkach, ktoré viem, že by sa ti páčili, ulicou, ktorá sa končí sedemdesiatou ôsmou bránou.

Zabočím za rok.
Prešiel len jeden roh a pár mezzomesiacov.
A viem, že sedíš za oknom, piješ silné presso bez cukru a mlieka, ceruzkou si klopkáš po perách na ktorých schnú kvapky rannej silnej kávy.
Nahý za klavírom, na poklope šálka, a pohľadom hľadáš tú, ktorú nenájdeš.
Nie na tomto svete.

Nič to.
My sa raz stretneme.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu