na malom mramorovom námestí si sa točila v hnedých topánkach, ktorých semiš sa začal pomaly drať na pätách a bokoch od kolísania. Rada si sa hojdala na pätách a pritom si sa vždy smiala a zakláňala hlávku tak, že čierne krátke kučierky ti spadli z čela dozadu, a špicatý noštek sa pekne vyhrnul dohora a týčil sa na broskyňovej tvári ako malá eiffelovka.
tak veľmi prirodzene.
šiel som ti vystreliť pivonku z papiera a ty si sa mi vtedy zakvačila do špicatého lakťa a povedala si mi, že ma príjmaš do seba v homeopatických dávkach. vždy som sa divil tomuto prapodivnému vyznaniu no neskôr som pochopil že si potrebovala najprv pomilovať všetky moje duševné symptómy na to, aby som sa ti plne dostal pod kožu.
si malá líška. vo svojom tenkom terakotovom svetríku a horčicovými šatami si sa na mňa úsmievala skúsene-nevinným úsmevom. skúseným preto, lebo táto rola nymfičky ktorá nevedome získava mužov a preto aj nevinným, lebo si nevedela že to robíš.
pôsobilo to čarovne, až som skoro konal veľmi liberárne a vo svojom vnútri som prijal októbrový diplom.
prečo aj nie, bol som predsa zatajený diplomat.
Tento príbeh necháme na inokedy.
Ty si sa mi tak veľmi vzdialil aj keď si mi blízkym. Klávesa o tón, prst o bolesť a lesklé tmavé viečka o smutné líca.
Nie už nie, tieto tóny mi akosi miznú z hlavy, akosi moja bolesť nie je tvojou a ty ostávaš sám umlčaný mojou sladkou zradou, ktorá však nie je ničím ani tebe ani mne.
Je len akýmsi belostným záchvevom naších duší ktoré sa naveky točia do špirál, nikdy sa nestretnú, nikdy jedna neočarí druhú tak ako tá tvoja očarila moju a len v nej ostala ako znak platonickej zaslepenosti. Ošiaľ, v ktorom sa zvíjam ako had a núti ma to blaznieť, tŕpnuť, celé telo mi spaľuje neuhasiteľná horúčava, ktorá keď pohasne, je to len preto, aby silnejšie zahorela.
Zaspala by som rozkošou pri pohľade na tie tmavé viečka podbité akousi sladkou tiahou únavy, kde klenutý tieň rysuje útulný pohľad. do nemôt ako do temnôt by som pozerala do bezodných studní s najhlbšou iskivou chuťou a nechala sa unášať prúdom bozkov na tej krásnej tvári. takýto bol svet tých osamelých večerov keď som sa len mohla pozerať, počúvať, umierať túžbou, ktorá chvíľami silnela a inak sa strácala do neznáma, nevypočutá a stlmená vládou diaľok.
Taká osamelá na prázdnej posteli, ešte nedávno na nej zasychal sladký pot vriacich okamihov. Úsmev pomedzi bozk a lahodná príchuť očakávania, naplnenia, príboju ako prirážka o skaly a potom keď sa o ne more rozbije utíchne po svojom blaznení pokojné, vybúrené, ospalé.
Potom more preloží ruku cez moju hruď, spokojne sa pomrví a zaspí spánkom slobodných, spútaných len sieťou vlastných myšlienok a mojou neodbytnou rukou, túžiacou po blízkosti.
Potom lačne zaborila ruku do jemných chĺpkov na bruchu, drobnými prstami prešla až k hrudníku, pohladiac každý jeho záhyb až spánok prikryl jej pocit bezpečia v tesnom objatí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár