Nemohla by som sa ho vzdať. Nedokážem to.  Na jednej strane sedí za gramofónom  Yann. Sedí, noha cez nohu, v u-chu sa mu hompáľa náušnica, a v sebe skrýva vnútro klavíra a gitary,  bradu drží v dlaniach a viečkami zakrýva oči, ktorý pohľad smeruje do zeme. A sem tam neisto pozrie na kameru a rýchlo odvráti pohľad, ako keby práve v tú sekundu by si mal niekto všimnúť ako to v ňom všetko rezonuje a odráža sa po ozvene jeho vnútorného kričania. Sedí, počúva sám seba a na perách mu ihrajú texty vlastných slov. Zrejme opäť žije v meste vo svojej hlave a pritom vyzerá, že by si strašne rád dal cigaretu. Prečo všetci fajčíte? Žeby  dym bol lepšou potravou pre pľúca než nakazený vzduch tohto sveta? Možno.

Na druhej sedím ja, sedím vo vlaku tak rannom, že ma pri chôdzi na stanicu sprevádzal ešte blednúci mesiac, ktorý sa ľahúčko strácal do  svitania a východu slnka.

In our minds..

Vo vlaku to jemne páchlo. Starý, podľa pachu bezdomovec, a starší pán škúliaci mi do knihy od T. Bola to jedna kríza Bebé od Štrpku.   Pán páchol ako rybia masť, viete, čo to vám dajú na pohotovosti na vyvrtnutý členok. Ten pán bol zrejme celý vyvrtnutý.  Na ulici zíva cintorín spomienok, pretože všade sú duchovia minulých dní. Tam pri amfiteátri. Áno tam. Vždy keď tade idem, predstavím si ten deň, kedy som ho videla naposledy. Tam sa vždy usmejem, pretože ten smiech  bol nákazlivý a fontána studená.

Bebé. Bé-bé. Ako keď sa niekomu po detsky vysmievame. Bé bé, kiš kiš holá myš. Prečo by mala byť myš holá?  Holá bola skôr bebé, ktorú Štrpka vyzliekol perom do posledného písmena.  Niečo vo východoch slnka nad Bratislavou. Niečo v tých stromoch, niečo v lúkach a poliach. Niečo vo viniciach, a krivých schodených cestičiek, ktoré vydláždili len podrážky topánok. Niečo v chladnom vzduchu, niečo v dni, ktorý sa prevaľuje jeden od druhého ako oblaky na nebi.  Akási aká si predtucha  septembra a jeho les grandés marés,  kde sa vždy niečo udeje. Och, Yann udej sa. Nemohla som o tom snívať pred šiestimi rokmi aby sa to išlo stať teraz a ja som tam nebola.  Na kaskádovitom námestí sa práve vyklopkávajú ošúchané topánky Agnes a  čas tam zastal ešte v júni v roku dvetisícdesať.  Mohol to byť jeden bebeidný pocit, no v pocitoch som disparátna. mám schizofrenickú dušu a žije v nej stovka rozličných pocitov, z ktorých si každý maľujem jeden za druhým pred očami a primyšlienkuvávam ich špendlíkmi na nástenku. 
Dosiahol si už more? Alebo stále stojíš pod odkvapom a pršíš na svet v notách? Neostane z teba nič, len svetlo. To zo šesťročnej predtuchy. Ako padajúca hviezda, ktorá padla v miliónoch rokoch dozadu, ak i ty dopadáš na vlastné ja(z)visko v sne, ktorý som snívala šesť rokov dozadu. Zrkadlíme sa Yann. 

Pozri sa do toho odrazu. 

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár