" Bravissimo!" volali páni a hádzali na navoskované pódium ruže. Dámy kývali vejármi a žiarivo sa usmievali dojaté tým čo zažili. Ovácie bol obrovské. Umelci sa poklonili a baldachýnová opona padla na javisko.
Anais ani nečakala kým opona dopadne na podlahu a už uháňala úzkou chodbou naspäť do šatní.
On tam bol.
Bol tam so všetkým po roku. Nie to nemohol byť. To musela byť predstava, nejaká sladká trýznivá fatamorgána. Anais prerývane dýchajúc vbehla do svojej šatne zaplesla za sebou ťažké dubové dvere a oprela sa o ne.
Ako tam mohol byť? Samozrejme že nemohol. Nemohol sa len tak po roku objaviť v obyčajnej opere v Paríži! Proste to bol prelud. No dievčinio srdce i tak bilo prudko, na krku jej vyskakoval pulz a oči jej nepokojne behali všade po šatni. Vyskočila od dverí a vybehla si naliať vody ktorá pôvodne slúžila na kvety, no nedbala, lebo ju zalievala horúčava.
Naraz ktosi zaklopal. Anais podkosčila na mieste a vyľakane pozrela na dvere.
" Madame Anais otvorte, vaši fanúšikovia! Chcú vám aspoň doniesť kvety!" ozval sa Tartail odo dverí a Anais si mierne vydýchla keď počula jeho hlas. Natiahla sa za papierovou vreckovkou a utrela si ňou čelo. Potom vykročila k dverám, nahodila úsmev a vyšla. Nohy sa jej však pod širokou sukňou triasli a ona bola rada že to nevidno.
Za dverami ju čakal hotový zástup priaznivcov ktorí na ňu pokrikovali, zbožne zazerali a naťahovali k nej ruky ktoré zvierali kytice ruží, gardénií, jazmínov, kosatcov, gerber a všakovakých iných kvetov. Snažila sa všetkým vyhovieť, na každého sa usmiať, no nedalo sa to, pretože hlavou jej prebleskovalo všetko možné aj nemožné. Kútikom oka priam zúfalo hľadala tvár ktorú videla na v tretej lóži na druhom poschodí. Tmavé oči jej behali z tváre na tvár hľadajúc jednu úplne odlišnú a predsa najbližšiu.
Minúty ubiehali a nikde ju nevidela. Posmutnela, rozlúčila sa s fanúšikmi a opäť priam zaliezla do svojej šatne. V náručí zvierala minimálne pätnásť kytíc, ktoré len tak ledabolo položila do obrovskej vázy ktorá trónila na vyrezávanej komode.
Sklamaná. Prekliate spomienky, vidiny, obyčajní duchovia, ktorí už v jej živote nemali čo robiť ak nechceli byť skutoční! Smutne pristúpila k zrkadlu a zahľadela sa doň. Mala všetko čo chcela a predsa nie to čo by potrebovala. Rukou uvoľnila jagavé kučery z sponiek zložitého účesu a nechala ich spustiť. Popadali až na sukňu. Kedysi by sa bola radovala z toho aké boli krásne. No jej to už bolo jedno.
Zaštípalo ju oko a ona nervózne spod neho utrela hlúpu slzu.
Na dvere opäť ktosi zaklopal. Zaúpela. Nikdy jej nedajú pokoj.
" Dominique choď preč, ak ma predodvermi nečaká žiaden duch tak nechcem nikoho vidieť." hlesla unavene a sadla do kresla. Zavrátila hlavu a oprela sa o vysoké čalúnené operadlo.
Klopanie neustalo. Anais sa unavene zdvihla z kresla. Neprestanú! Nikdy jej nedajú pokoj!
Na jazyk si pripravila nie práve najvyberanejšie slová.
Otvorila dvere, rukami si narovnala sukňu.
A zhíkla.
" Bonsoir Anais."
Zatackala sa na nohách, takmer spadla. Vyjavene pozerala na osobu stojacu vo dverách.
" .....Stephan.." hlesla neveriacky. Leví muž sa usmial a spoza chrbta vytiahol kyticu. Pivónií. Bielych. Anais udrel do líca rumenec. Zo všetkých kvetov mala biele pivónie najradšej. A on to vedel.
" Spievala si naozaj krásne." usmial sa a keď nereagovala, chytil jej ruku a vložil jej do nej kyticu. Dievča sa strhlo na dotyk Stephanovej ruky a uvedomila sa.
" Ako... ako.. ako si sa tu vzal? " spýtala sa ešte stále otrasená tým čo vidí.
" Snažím sa precestovať Európu. Táto jeseň patrila Francúzsku. ...." začal formálne.
Anais na neho len zírala. Bol stále rovnako vysoký, pásy vlasov mal troška dlhšie. Veľké tmavohnedé oči mu stále svietili a jemne vyktorejené pery sa usmievali. Nesmela sa nechať strhnúť tým čo v nej všetko naraz vybucho a skoro ju zhodilo z nôh.
" Vidím že ty sa máš dobre... " zháčil sa. Nevedel čo ďalej povedať. Nevideli sa tak dlho, že nevedel čo má ešte povedať. Veľmi dobre však videl čo sa v nej odohráva. Bolo to vidno z každého hlboko šokovaného nervy ktorý jej zvieral tvár, cítil ako ňou prebehuje triaška, ai to, ako sa jej jemne hýbe sukňa z čoho usúdil že sa jej trasú nohy. Jemu nebolo o nič normálnejšie no vedel to ovládať. Tak mu chýbala!
" Áno... mám sa celkom fajn. ... po tej udalosti ma po pár hodinách našiel McRonn. Ale odišla som odtiaľ. Ty .. neviem čo bolo s tebou... nikto o tebe nič nevedel... " začalo z nej liezť a to ešte potláčala slová ktoré sa jej hromadili v krku. Stephan si vzdychol.
" Sám neviem čo sa dialo. Dav ma vyniesol z cirkusu a potom ma našli nejakí ľudia. Niekto ma spoznal, spravil som pár predstavení a odišiel som z Nemecka. K cirkusu som sa nemal síl vrátiť. Najmä po tom čo som počul.. že... si odišla..." posledné slová povedal len tak akoby pre seba.
Nastalo ticho.
Mučivé.
Anais ledva stála an nohách opierajúc sa o zárubňu na dverách. Stephan mlčky stál, nevediac kam má pozrieť. To rok urobil z priateľov nemé stĺpy?
" A čo teraz? Budeme tu ticho stáť? Ticho je horšie ako nadávky." prerušila ticho Anais, ktorá sa už takmer nadľudsky ovládala. Leví muž sa usmial.
" Neviem čo povedať, Anais. Strašne dlho som ťa nevidel a nevedel som nič čo robíš tak neviem na čo sa pýtať... Neviem ako a kde žiješ. Chýbala si mi." poslednú vetu povedal po chvíli a proti svojej vôli. Nechcel, na ňu ani pomyslieť nie ešte ju vysloviť. Anais nepovedala nič. Len natiahla ruku a tak ako kedysi dávno ho pohladila po líci. Každým prstom zvlášť prešla po mäkkom líci Levieho muža. Koľkoráz túto tvár hladila v spánku.
Pod jej dorbnými prstami Stephan privrel oči. Z ruky jej sálalo teplo a prenikalo niekde hlboko až do jeho útrob. Vedel že sa nič nezmenilo. Absolútne nič.
" Ja som o tebe tiež nič nevedela. No teraz je to nepodstatné. " takmer zašepkala a pozrela mu do tváre. Mal privreté oči. Usmiala sa a pristúpila k nemu. Objala ju jeho omamná pižmová vôňa a ona zrazu zaregistrovala že má ten zelený kabát. Presne ten. Siahajúci do polky stehien, so stojačikom, zapínajúci sa na dva rady manžetových gombíkov. Prebehlo ňou teplo.
Leví muž natiahol ruku, zachytil ju okolo pásu a objal. Musel. Dievča sa k nemu pritislo, ruka jej skĺzka z líca a tiež ho silno objala. Nevnímala teraz nič len to že je to jej priateľ, najlepší na svete, jediný na svete. Všetku telesnú túžbu potlačila, pretože ako sa snažila tak sa snažila, priateľstvo jej chýbalo a nevedela ho nájsť v nikom. Tvárou sa mu vnorila do kabáta, zhlboka nadýchla jeho samého a na čele ju pošteklila jeho zlatistá hriva.
Stephan sa celý čas usmieval. Teraz ho objímala ako mladšia sestra objíma svojho staršieho brata. Ale páčilo sa mu to. Dlhými rukami ju tuho ale jemne zvieral.
Stáli by tam tak veľmi dlho, keby sa Anais neodkrvili ruky a neodtiahla sa omámená šťastím a so širokým úsmevom.
Schytila ho za chlopňu kabáta a vtiahla ho do svojej šatne.
" Dáš si čaj?" spýtala sa a úplne ožila. V jednej sekunde stále pri plynovom variči na vodu a v druhej už z komody na ktorej stála váza vyťahovala porcelánové šálky.
" Nikam sa neponáhľam, takže veľmi rád." riekol usmievajúc sa a rozhliadajúc sa. Šatňa pripomínala skôr izbu ako prezliekareň. Bolo tam všetko. Okrem okien. Veľké zrkadlo, budoár, kreslá so stolíkom, a malá kuchynka v ktorej sa dievčina práve zvŕtala. Steny boli potiahnuté tapisériami s dievčaťom a jednorožcom. Nemala luster, len pár svietnikov ktoré boli napojené na elektrinu no zjavom pripomínali svietniky pred sto rokov. Vyrezávaný nábotyk v štýle Ľudovíta Filipa schvaľoval, páčil sa mu tento historikánsky bohémsky štýl.
" Keď som ťa videla v tej lóži, mala som dojem, že mám vidiny." povedala Anais veselo a pricupkala s mosadznou kanvicou a s dvoma porcelánovými hrnčekmi. Položila ich na stolík spolu s kanvicou a sadla is oproti. Stephan sa natiahol za kanvicou ale nespustil z nej svoj typický upretý pohľad a nalial čaj najprv jej a potom sebe. S rovnakým postojom vzal i šálku do rúk a napil sa z nej. Anais pomaly červenala. Tento pohľad Levieho muža v nej rozpaľoval všetko aj to o čom nevedela. Rýchlo sa tiež napila aby zliala rastúcu horúčosť nazad.
Mlčky čaj vypili.
Stephan z nej nespúšťal svoje oči celý čas čo sedeli v šatni.
"Poďme sa prejsť." nahodil a položil šálku nazad na podšálok. Oči mu žiarili. Dlhými prstami si šikovne pozapínal kabát a postavil sa. Anais ešte sediac v kresle na neho pozerala. Zdola bol ešte väčší než normálne. Postavil sa ku nej a uprene ju sledoval. Musel sa prejsť. Schladiť hlavu. Potlačiť horúce bublanie všade na tele, predovšetkým prenikavý tlak v slabinách.
Anais sa nesmelo usmiala čo na neho zapôsobilo ešte silnejšie a musel odkráčať k dverám. Anais sa uškrnula.
" Dobre." zdvihla sa z kresla.
" V tejto róbe však nemôžem, budem sa musieť prezliecť" povedala sladkým hláskom.
" Počkám vonku" pokojne odvetil Stephan no v hrdle ho škrtilo.
Vyšiel zo šatne a oprel sa o dvere. V hrdle mu prudko búšilo i všade inde po tele sa mu rozlievala mrazivá horúčava. Najradšej by ušiel kade ľahšie no čosi ho tam držalo.
Anais si zatiaľ šikovne rozšnurovala tuhý oceľový korzet ktorý ju spútaval. Vyskočila z krinolíny odkopla ju na druhý koniec šatne a len tak v spodničke a bavlnenom korzete prebehla k deliču nahádzala na seba kostým v ktorom prišla do divadla ešte cez deň.
Rukami si rýchlo uhladila záhyby na blankytnom marokéne a vybehla zo šatne. Stephan za dverami až nadskočil a rýchlo zišiel ďalej. Anais vyšla von. Usmiala sa. Leví muž natiahol ruku. Dievča sa jej chytilo pričom ňou prebehla triaška. Dlhé tenké prsty jej zovreli ruku a vyšli do jesenného večera.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bizbilio
1. 9.sept. 2011 14:07
tento pribeh je velmi pekny!uveritelny,nie je prehnany a kazdym dielom vtahuje viac a viac do deja a sustreduje moju pozornost ako to robis?
Napíš svoj komentár