Tak.
Ticho.
Počuť len dýchanie. Možno niekto klopne ceruzkou o stôl. Niekto odkašle.
Inak ticho.
Všetci čítajú. Článok v texte.
I ja by som mala.
No pohľad mi zabieha do prava.
S výhľadom na dve špicaté kolená jemne a nevinne odhalené v ľahkých šortkách.
" Kristína, try to concentrate."
Ale ja nemôžem.
Obe oči mi odbehujú od textu a smerujú za kolenami. Škriatkovskými. Všade dookola šíria ony, i ich ľahostajné pohyby vôňu veľkého neznáma, no mne sú blízke... Oči mi putujú vyššie. Obkreslia líniu stehien, s červenými lícami sa zastavia i tam kde by možno nemali, a pokračujú hore hore hore...
Po gombíkoch, po ľahko naskladanej látke.
Po jemnej koži na krku, usmievavých perách, dlhom nose...
Až sa stretnú s pobaveným pohľadom dvoch krásnych očí.
Líca mi sčervenajú ako blúzka ktorú mám práve na sebe a zahanbene sa vrátim k textu.
Podvedome však naďalej škúlim na kolená...
Ktoré sa škriatkovsky usmiali.
Ja s nimi.
....
___________________________________________
(Viem že som únavná s týmito blogmi, lezú vám na nervy a majú také možno zápornú umeleckú hodnotu, tu však ide o ten moment. A ja rada zaznamenávam momenty, ktoré ma obejaú o dych.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bludiacisvetom
14. 9.sept. 2011 11:58
nelezú na nervy
Napíš svoj komentár