Nemohol som ani rozmýšľať pod jej upretým pohľadom. Stará žiarovka vo farebnom sklíčku za ňou ju jemne osvetľovala. Mal som pocit že táto chvíľa je moja dávna Amélie.
No nie, toto bola Agnes.
Po chvíli sa akoby spamätala, akoby len teraz začula, že som vyslovil jej meno.
Sklopila oči, čo mi pripadalo, ako keby mi niekto z tváre spustil svetlo. V podstate, prišla len na čaj, no zrejme nevedela, že už jej odísť nedovolím.
" Áno?" spýtala sa tíško a zasa hypnotizovala zem. Moje tmavohnedé drevené parkety. Asi sekundu som rozmýšľal, či som vysával. Nuž, bola by to hanba, keby nie.
Naraz odniekadiaľ priletel Voltaire. Jeho labky s pazúrmi zacvakali na zemi a už aj môj labrador skočil na Agnes. Labami sa jej oprel o ramená a vytlačil ma od nej. Drzý pes!
Agnes prekvapená sa začala smiať.
" Ahoj psíček! Ty si krásny!" Voltaire ju obskákal, oblízal a ona sa len smiala. Kľakla si na kolená a Voltaire poslušne sadol, vyplazil jazyčisko, a kýval chvostom hrubým ako jazdecký bič, ktorým keď plieskal o steny chodby mal som pocit že spadnú.
" Voltaire! Dosť!" ešte aby som s vlastným psom súperil!
" Nevedela som že máte psa! " pozrela na mňa Agnes zo zeme kde ešte stále kľačala.
Mňa už upútali jej kolená, ktoré pri kľaku sukňa pozvoľna odhalila a poskytla mi výhľad na dve biele kolienka vo vzorovaných silonkách až som zabudol aj dýchať.
" Krásny si! Hotový psí princ!" milo sa k nemu prihovárala a škrabkala ho medzi ušami. Moja bývalá manželka Voltaira nikdy nemala rada. I to som na Agnes miloval.
Bola taká... zvláštna. Roztomilá infantilnosť sa v nej miešala s rafinovanou ženou a pri tom v tvári mala ešte zasychajúce detstvo, keď jej niekto pozrel hlbšie do očí, počúval jej slová, vedel, že dieťaťom už dávno nie je. Ona nebola žena, ani dievča, ani dieťa. Bola to Agnes, samostatné osobité pohlavie, nymfička, víla!
"Kabát Agnes. Bude ti horúco." usmial som sa na ňu a opäť som k nej natiahol ruku.
Víla sa spamätala, postavila a drobnými štíhlymi prstami si porozopínala kabátik a s iskrami bleskami v očiach mi ho podala usmievajúc sa popod noštek. Staroružová krajková blúzka ktorú mala na sebe bola sčasti polopriesvitná a predsa zahaľujúca.
Z hrdla sa mi vydral mimovoľný ston za ktorý som sa zahanbene otočil a povesil jej kabát na stojatý vešiak. Za sebou som počul pobavený smiech. Líška jedna!
"Kam ste šli keď ste boli v tom metre?" spýtala sa ma sediac v kresle pri okne. Na okrúhlom stolíku pred ňou trónila moja obľúbená šálka so surrealistickým vzorom. Sadol som si za klavír ale na okrúhlej stoličke som sa otočil smerom k nej. Za ňou bola stojatá lampa s farebným povlečením a preto izba bola tlmená svetlom všetkých možných farieb.
" Rád sa len tak prevážam metrom. A bolo pre mňa mimoriadne príjemné keď som ťa uvidel už na stanici. " sčervenala a rýchlo si odpila z čaju.
Ha! Takže on do toho metra nastúpil len kôli mne! Cítila som ako sa mi do tváre vracia červeň no nedbala som, i tak to nevidno v prítmí tejto izby.
Mala som silnú túžbu poprosiť ho, či by mi niečo nezahral. Tak tam sedel za tým klavírom, že som ani nemohla rozmýšľať. Ruky mal poskladané na tých svojích úžasných stehnách so špicatými kolenami a pomaly mu na predlaktiach s podkasanými rukávami na košeli začali navierať splete žíl a ja som ani existovať nemohla. V tôni polorozopnutého golieru sa mu črtal hriešny výsupok ohryzku.
Dosť! Mala som pocit že omdliem. Voltaire mi ležal pri nohách a zohrieval mi prsty svojou živou váhou.
Po chvíli som na neho predsa len pozrela.
A v mysli som mu začala rozpínať gombíky na károvanej košeli.
Agnes, ovládaj sa!
" Yann... nezahrali by ste mi niečo?" spýtala sa ma. Moje meno v jej ústach sa rozplynulo ako after eight v ústach keď ho zapíjame kávou s vanilkovým sirupom.
Zahrať? Isteže.
" A čo by to malo byť mon chérie?" spýtal som sa jej. Na chvíľu sa zamyslela.
" Vyberte vy." povedala a usmiala sa.
Takže to bude tá nová.
Postavil som sa a zašiel za klavírne krídlo o ktoré sa zo zadu opierala moja gitara.
Vzal som ju, a znova som sa posadil na točňu pred krídlom.
Hral. A prsty, tie dlhé prsty s lákavo tvarovanými oblúkmi nechtov brnkali na struny. A začal spievať. A ja som vzrušením umierala v kresle.
Mohol jeden chlap, ktorý mal takmer pol života za sebou stále rozochvievať celé telo od korienkov vlasov až po prsty na nohách. Usmieval sa a ja som sa rozplynula v kresle.
Táto bola jeho nová, lebo túto som ešte nepoznala.
A jej slová boli večné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sugy1
15. 9.sept. 2011 16:46
Krásne meno, krásny príbeh a hoci sa mi to ťažko čítalo na tom pozadí, dávam 5*
Napíš svoj komentár