Iterum Capti

Dážď padá.
S pocitom zbytočnosti sa rúti z nebies a dopadá na zem. Kvap, kvap.
Trochu hrmenia. Možno blesky, ako symbol nádeje.
Ale inak nič. Len dážď.
Prsty sa šmýkajú po zmoknutých klasoch trávy vejúcich v lejaku. Míňajú jeden klas za druhým, nežne ho hladia. Oči hľadajú kúsok sveta, prežmurkávajú cez kvapky, čo sa hromadia na mihalniciach a padajú dole na bledé líca a tečú po nich ani slzy. Stretávajú sa na brade, kde ďalej tečú po krku, alebo odpadnú dolu a vpijú sa do trička. Alebo vlhčia pery. Kreslia mapy po tvári.
Prečo sa neprechádzať v daždi keď je taký blahodárny?
Zmýva špinu z ubolených myslí i do sŕdc, do ktorých niekto nasypal soľ na nezacelené rany. V daždi všetko rastie. Nielen huby, ale i láska, kvitnúca pod vlhkými končekmi prstov, vlasov, ktoré obopli tvár i tričiek, ktoré opísali líniu tela.
V daždi, v ktorom nik nemusí predstierať slzy, lebo sa miešajú s kvapkami a vytvárajú elixír života.
Zahrmelo.
Nielen tu v daždi.
I v srdci. V duši, či ako sa ten prekliaty organon nazýva.

Tak kráčam cestou vyšliapanou tisícmi krokov, s tisíckou ozvien.
Bosé nohy čľapcú v blate, sem tam zatancujú na ostrej skale, alebo kúsku skla, ktorý si neskôr vyberiem z prsta, rukou zastavím krvácanie.
Vonkajšie krvácanie.
Ako však proti krvácaniu mysle? Proti krvácaniu niečoho, čo trhá vnútro na pár častí, ktoré nič nespája?
Medici, pomôžte. Vy ste ľudia vzdelaní, ako sa hoja rany na duši?
Nijako.
Vraj časom.
Nie. Nijako.
Nijako sa to nedá.

Zasa som sa utopila v tvojom daždi. V tvojich očiach. V tvojom úsmeve. V tvojom dotyku. V tvojich slovách. Potopila som sa na ich samé dno.
Omotal si si ma ako pavúk do siete už na tretí krát.
Do tretice všetko dobré?
Dal by Boh.

Aj tak sa raz táto scenéria bude opakovať a kráčať tu budem len ja.
Opäť bosá.
Opäť prázdna.

A opäť bude pršať.
A ja vo svojej alchymystickej dielni opäť namiešam elixír života.


Dúha.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu