Ostré slnko ju pálilo na pehavých ramenách. Hľadela do neba s rukami tesne pod obočím a cítila ako jej po hrboľčekoch chrbtice steká pot. Obďaleč skupina otrokov obsluhovala akýsi automatický vysokovyzdvižný lanový stroj, ktorý pomáhal kvádrom aby stáli na mieste. Faraón musí byť so svojou hrobkou spokojný. Krik ju vyrušil z pozorovania otrokov a obzrela sa. Akýsi chlap v plátenej spodničke utekal a rukami naznačoval ľuďom aby sa uhýbali. Spod nôh sa mu valili kúdole piesku a svaly na stehnách sa mu od behu napínali a leskli na slnku. Keď prebiehal okolo nej, pozrela mu do tváre. Oči sa im stretli, a na pár sekúnd zastal a pozerali na seba. A celý svet na tú chvíľu zastal. Otrokova ruka zastala nad kvádrom a ustrnul. Kúdol piesku sa zasekol vo vzduchu v akejsi pieskovej bubline. Ťava nesúca na chrbte vezíra ostala s jednou nohou zdvihnutou a prežúvajúc jej ostala na tvári smiešna grimasa. Len orieškové oči hľadeli do nefritových a nastalo zatmenie slnka. A tak duša našla jedna druhú.
2.
Kôň si nervózne odfrkol a nechtiac pritom opľul svojho pána. Zahrabal kopytami do blata a zacúval. Na nové podkovy si nikdy nevedel zvyknúť. Mužská ruka v oceľovej rukavici ho potľapkala po chrbte a v zvučnej angličtine ho chlácholila. Dobyté mesto nebolo pre neho dôvodom aby sa mu kôň priečil. Zložil si šišak so zamatovou čiapočkou z hlavy a položil ju na sedlo. Chytil koňa za uzdu a zaviedol ho hlbšie do lesa. Po dobrom boji sa vždy ocení pokoj a ticho lesa, i keď si bol takmer stopercentne istý že stretne nejakého utečenca, no bol pripravený nenapadnúť ho. Čo človek chudák po vyhnaní z mesta zmôže proti rytierovi anglického kráľa. Po chvíli našiel pomerne veľkú bystrinu, ktorej ľadová voda osviežovala vzduch. Uviazal koňa k stromu pri bystrine natoľko aby sa vedel napiť vody a sám sa začal odstrojovať z oceľového brnenia. Neďaleko zapraskali vetvy. Rytier dvihol hlavu a prižmúril oči sledujúc stromy na mieste kde začul šuchot. V ľanovej tunike a priliehavých tmavohnedých nohaviciach svižne preskočil bystrinu a vtedy si ju všimol. Učupila sa za kríkom divých ostružín a nervózne sledovala okolie. Neisto ho začala premkýnať nervozita ktorá ho ochromovala od piat k hlave. V tom si ho všimla. Jasné zelené oči sa jej rozšírili od strachu a zabudla dýchať. Bola od neho na dobrých dvadsať stôp, no on až vo svojich ušiach počul ako divoko jej od strachu búcha srdce. Spravil krok a ona sa za kríkom trhla a nevdojak cúvla dozadu. Pri tom zavadila o podzemný koreň dubu. S výkrikom sa potkla a spadla na chrbát. Vykročil smerom k nej, neodolateľne ho to k nej ťahalo. Vyšiel spoza kríka a tam sedela a dlaňami sa opierala o zem habkajúc po niečom na zemi, zároveň sa snažila posunúť dozadu. V očiach sa jej javilo smrteľné zdesenie, ktoré viditeľne vystriedala zvedavosť čím na ňu viac pozeral ochromený výjavom. Tmavohnedé vlasy mala vypadnuté spod krajkového rožteka, do ktorého si francúzky viazali vlasy. Krajková šatka sa pri nej váľala v hline a v opadanom lístí a uvoľnené vlasy jej splývali v jemne zvlnených prstencov povyše pása. Natiahol ruku aby jej pomohol vstať. Neisto mu pozrela hnedých očí, bol jej akýsi povedomý. No nemohol byť. Nikdy nevidela na vlastné oči angličana. No mala akýsi vnútorný pocit mäkka a tepla, ako keby ho poznala odjakživa. Na zlomok sekundy jej hlavou preblesol rovnaký pohľad výraznejšie opáleného muža polonahého v behu. V tele sa jej rozliala horúčosť a chytila sa natiahnutej ruky. Usmial sa na ňu a v tom sekunde jej za očami zamrel svet.
3.
" Som nevinná. Musíš to vedieť. Musíš to cítiť ! " vyhŕkla mu do tváre a chytila ho za ruky. Ruky jej pohladil vo svojich a vľúdne na ňu pozrel. " viem že si nevinná pane bože. neverím tých hlupákom ani pol slova. to nebola tvoja chyba že to incestné dieťa umrelo. " pritiahol ju bližšie a pohladil po tvári. V zelených očiach sa jej hromadili slzy a zalievali jej tvár, nechávali mokré brázdené cestičky na lícach a kvapkali z brady. No vedel že richtár ju už odsúdil. " Nenechaj ich nech si ma vezmú, prosím! " habkala s plačom a zakvačila sa mu do kolien a rozplakala sa mu na nohách. Cítil jej horúce slzy na svojich holeniach, no nebol schopný ju pohladiť po zlatistej hlave. Nedokázal sa jej akosi dotknúť. Nemotorne jej dal dlaň na pleco a ona hlavu okamžite dvihla dohora a uprela na neho prosebný pohľad. V očiach sa jej zračila toľká ľútosť a toľký strach, že mu z toho zovrelo srdce. Mohol by jej pomôcť ujsť. Alebo ujsť s ňou. A nechať všetko tak. Áno, to je správne, spontánne mu preblesklo hlavou, áno, urob to. Zachráň jej život a odnes ju niekam kde začne odznovu. Spolu s tebou. Je to už tretia šanca. Alebo chceš umierať a rodiť sa do nekonečna? Hľadať sa , nájsť sa a prepásť život, dva, tri. Zahnal myšlienky a odvrátil od tých očí, ktoré ho tak prebodávali zrak. " Ja len neviem čo urobiť." vstal a prešiel na koniec izbice. V sekunde keď jej pustil ľadové ruky, cítil ako ho bodavá bolesť zasiahla priamo v hrudi a zavrel hnedé oči, nútiac hlavu potlačiť prudké emócie, ktoré tak ťažko potlačoval na najhlbšie dno svojej existencie. " oni ma upália." zakvílila a znovu ju premohol plač tak srdcervúci, že sa k nej otočil, pribehol k nej a chytil jej tvár do rúk. Líca mala mokré od plaču, oči opuchnuté a spolu s nosom červené, pery pootvorené a lesklé od sĺz. Moja úbohá čarodejnica, prebehlo mu zasa mysľou. " neupália ťa, nedovolím to !!! " a pritisol si ju na hruď, kde po chvíli jej nástojčivé vzlyky utíchli.
Idúc do strmého kopca počul za sebou strašný rev. Nedokázal sa na to pozerať. V očiach ho zaštípali slzy a opakom ruky ich drsne zotrel z tváre. Oproti na listoch stromov sa červenalo svetlo spoza neho. Vresk sa mu vpíjal pod kožu a bodal ho v ušiach v srdci. Pukot obrovského hraničného ohňa ho provokoval a potom sa pustil do behu. Tak sa teda narodíme ešte štvrtý krát.
4. trúfneš si?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár