V strede tmavej izby. Dopadá naň jemné svetlo jednej sviečky ukrytej v malej vonnej lampe ktorá je tmavomodrá a má tvar mesiaca. Horí v zátiší snov komody a pomedzi vyrezané hviezdičky vrhá do izby tiene ako z vesmíru. Kreslo je staré, jeho poťahom je stará patchworková deka, ktorú mi kedysi dala starká. Na konci mala také dlhé strapce ktoré z kresla viseli až na podlahu.
To kreslo. Vystlané spomienkami z tmavo oranžového flaušu.
V izbe sa rozprestiera ľahká tôňa detského sna, jemne stojí v čase tejto izby.
A predsa dnes som tam neprišla snívať.
So suchou tvárou a nostalgiou som si doň sadla, spomienky zaprašťali a oprela som sa o jeho vysokú opierku. Skryla ma do seba ako skrývame bábiky v dlani. Tie také malé látkové, s gombíkmi miesto očí a úsmevmi ktoré pozostávajú z jednej nitky.
Takto ma toto kreslo skrylo.
Sedím v ňom, chvíľa zastáva, svet sa stráca, víri mi v mysli. Obklopuje ma detský sen, hviezdy, a patchworková deka.
Za mnou akási duša prebehla prstami po ťažkopádnych kladivkách rozladeného klavíra. Klavír. Ten ktorý mi dal život a ten ktorý ma oň oberal.
Tie strieborné, hnedo cizelované vlasy patriace jeho hlave, tmavé tienisté viečka plné rokov, poklesnutý trpký úsmev plný cynizmu, ktorý z neho čas vytesal. Jeho ruky nevládne ležia na bielej plachte kdesi ďaleko. Možno sa tvári, že svet beží v jeho korčuliach, no dávno to nieje tak. Kostnantými prstami prešiel po tej deke a oči nemo hľadia do prázdna izby. Je tak ďaleko... A predsa, niekde medzi rebrami má niť, ktorá je zviazaná s mojou. Bije spoločným rytmom. Je sám.
A ja som tiež.
A obaja vnímame túto chvíľu v tejto sekunde. Jemu na perách zasychá večerný čaj s levanduľou, ktorý pil zo surrealistického hrnčeka a ja sedím na starej zdratej patchworkovej deke. V tom kresle.
Nemôžeme byť naraz na jednom mieste. Spolu v danú sekundu. Bolo by totiž prerušené čaro nášho spojenia...
A tak sedíme, každý o sve, rozmýšľame, ako dobehnúť Boha, aby sme sa aspoň kútikom duše zazreli.
Niežeby ma poznal.
Nie. On by ma nespoznal. Tou jeho niťou sa preplietlo toľko iných šnúrok, že moju by nerozpoznal. Len tak na pohľad. No ja jeho áno... A možno mne by to stačilo.. A možno by som roj mušelínových tónov a mučivých predstáv nemusela odháňať. .... Možno by som sa nebudila do studeného dymu v ktorom predchvíľou stál on, no spolu s príchodom vedomia odišiel naspäť do obyčajných snov. Zachytila som rukou len jeho ľahostajný výpar....
V kresle sa pomrvila pokrútená postava, objala staré kreslo rukami a líce si pritisla o opierku. Po flaušovom poťahu stiekla jedna malá slaná kvapka bezmocnosti a vpila sa do starej látky, ktorá ju ako stará mať prijala s náručou a táckou maslových koláčikov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(vždy,keď tu má Yanna,si najprv dopočúvam a až potom napíšem svoje "postrehy",či "ódy")