Ráno vstávam spolu so slnkom spoločne sa prizeráme, ako sa svet zobúdza, ako sa do ticha otočili prvé kohútiky v sprche a ako voda zmýva všetku špinu noci.
Opäť tá istá vyšliapaná cesta do školy.
Tie isté tváre, znudené, nahnevané, veselé, roztržité.
Všetko je tak stereotypné.
Opäť nudný deň plný nudnej prvej pomoci, plný nudných rečí, plný nudných skutkov.
Až na koniec...
Prišla iskra života, roztancovala mi žilky v tele.
Zasa ku mne pristúpil on.
" No čo, Alchymistka, ako sa máš? "
- Celkom fajn. Čo ty?
" Nijako."
- Akurát mám hodinu s tvojou ´manželkou ´.
" Chcela si povedať so svojou sestrou? "
Slabý buchnát do ramena.
Mám rada ako mi zachytí ruky na zápästiach a tak mi pozrie do očí až mám pocit že naokolo všetko umrelo a existujeme len my dvaja.
Chvíľu sme tak stáli.
Ako soľné stĺpy.
Všetka krv mi odtekala do rúk aby mu dala najavo, ako mocne mi bije srdce.
" Ahoj, ako sa máš? "
A Popolček sa rozliala na kolomaž.
Prišla ona.
ONA.
Proste sa tam musela napchať.
Proste sa medzi nás musela vtrieť. Keby aspoň nenápadne.
Tak, aby bol nútený ma pustiť.
Ešte raz na mňa pozrel, ale to som už cítila iba na líci, ktoré mi v tú sekundu vzbĺklo.
Potom už bola len ona.
A ja som potichu začala umierať.
Už miliónty krát.
Vždy som tá, čo musí odísť.
Potom som šla na klavír.
45 minút slasti a rozkoše duniacej spod klaviatúry. Le Matin, moje prsty a Yann. Nič iné.
Potom mi zasa umrel svet.
Ožil v slúchadlách a jed sa mi rozlial po tele.
... things not what they used to be, missing one inside of me....
James, ty máš sakra pravdu. Ako vždy.
Ja len nechápem prečo.
Prečo raz nemôže zastať čas v jedinej sekunde, prečo nemôže to dobré trvať večne. To je na svete tak veľa NEDOSTATKU dobra?
Prečo nás jednoducho nemohla obísť?
Prečo som dohrala?
Prečo mi ušiel autobus?! (
... deathly lost, this can´t be real.... can´t stand this hell I fell...
Spaľuje ma to. spaľuje ako suchý konár ktorý vzbĺkol príliš veľkým ohňom. Páľava sa rozšírila, mohla by ma spasiť, no ona zaťala do živého. Necháva ma dohorievať po uhlíkoch. Vydymia zo mňa všetky city.
A budem kôpka mäsa, kostí, krvi.
Srdce mi nahradí možno nejaká protéza.
Budem ako Muž s protézou. Bezcitná. Ľahostajná.
Nič.
Malé, bledé nič bez budúcnosti.
emptiness is filling me, to the point of agony...
pekný oxymoron, že?
prázdnota ma napĺňa. Tak ako vzduch napĺňa pľúca, tak prázdnota napĺňa moju dušu, moje telo, moje ja.
Som plná ničoty.
Korózia postihuje moje srdce.
Nakoniec odpadne, kyseliny ho rozpustia a bude koniec.
Yesterday seems as though
It never existed
Death greets me warm
Now I will just say goodbye
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár