Každý deň udieram do klávesov tie isté tóny.
Viem ju naspamäť.
Susedia mi trieskajú do steny a ja len pridávam hlasitosť.
Neviem ju prestať počúvať.
Bičuje moju dušu.
Necháva mi obrovské rany na srdci.
Nie tým, že mi ubližuje.
Tým, ako mi hovorí pravdu.
Je skutočná.
I on to vie.
Preto ju skomponoval.
Aby hovoril pravdu.
No mňa jeho pravda bolí.
Nebolí ma ako človeka. Bolí ma to ako bytosť.
Cítim sa ako vták, ktorému odstihli krídla nie na to, aby nemohol lietať, ale aby si už pádom neublížil. Sedí na vetvách stromu, pozoruje ostatných ako lietajú, k slnku sa približujú a on na nich len môže pozerať. Potom sa hodí do tŕnia. Zaspieva svoju najkrajšiu pieseň a umrie.
Umieram každý deň.
Každý deň pod náporom sedemdesiatich tónov.
Každý deň pod tlakom jeho pravdy, ktorú priviera tmavými viečkami.
Do ucha mi šepká svoje chargeé a pritom mi vyfukuje dym na krk.
Srdce mi tlčie o preteky a cítim plameň v chrbte kde sa o mňa opiera svojou klaviatúrou.
Šepkanie sa vzďaľuje.
Dym sa stráca.
Svitlo ráno.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
17. 3.marca 2011 23:46
nejde mi hviezdovať, tak ja len..krasne
Napíš svoj komentár