" Ešte baleríny!"
" Kde mám tú prekliatu krinolínu?!"
Ranný rozruch v okolí kabínok cirkusu Barnum & Bailey bol vždy rovnaký. Prípravy na skúšku, všetci artisti, krotitelia museli v pozore stáť aby si ich ich majitelia mohli prezrieť a všetko doladiť. Anais bola vystresovaná. Nikdy jej ani nenapadlo že z jej speváckej kariéry začne cirkusantský život. Jediným prínosom v tomto chaotickom kočovníckom svete bol Stephan, jediný človek s ktorým sa mohla porozprávať. Anais ho teraz mohla zhliadnuť len v oddieli pozoruhodných hračiek prírody, ktorá bola špecialita tohto honosného cirkusu. Sir Bailey po celom svete zbieral ľudské kuriozity a vystavoval ich svetu v exhibícii ktoré im priniesli vesmírnu slávu. Stephan so svojou levou tvárou porastenou pásmi vlasov vďaka ktorým mu okrem úst a očí nebolo vidno nič patril na ich čestné miesto ako Leví muž Lionel. Anais ho mala rada, pretože napriek svojmu výzoru bol nesmierne vzdelaný a bol to gentleman, no samotár.
Anais stála v priamej polohe na svojom mieste, svaly na lýtkach napäté od nervozity. Cirkus ju prijal pretože bola francúzska a preto, lebo speváčka by mohla byť oživením pre cirkus. Bailey si ju nechával ako posledný zákusok ku každému predstaveniu. Spievala rozkošne. Melodický ľahký hlások vnikal do duší prúdil telom a človek sa cítil ako v nebi medzi anjelmi.
Po dosť náročnom vystupujúcom dni v Berlíne si Anais konečne mohla vydýchnuť v spoločnej jedálni pre všetkých artistov. Podávala sa večera a ona hladná ako vlk sedela pri dubovom stole s nohami vyloženými na lavičke ktorú si viac-menej privlastnila sa kochala nad plným tanierom pariaceho sa jedla. Tmavé oči sa jej rozšírili a chvatne siahla po večeri.
" Bonsoir Anais. Smiem si prisadnúť?" ozval sa za ňou jemný hlas. Vedela že je to Stephan tak len s prikývla hlavou na znak súhlasu, pretože ústa mala plné jedla. Okolo stola prešla tenká postava a vzápätí sa oproti nej elegantne posadil muž s tvárou leva. po celom tele mal vlasy. Len na chrbtoch dlaní mal zlatisté páperie. Veľké hnedé oči a jemný úsmev k jeho celkovému výzoru dodávali nepatrnú vážnosť hoci bolo zvláštne pozerať sa na takýchto ľudí akých tu stretávala.
" Mala si ťažký deň? " spýtal sa jej pozorne ju sledujúc ako drobnými prstami vyberá z pohára ovocie. Anais sa sama pre seba usmiala.
" Ani nie. Určite som ho nemala taký ťažký ako ty Stephan."
" Som rád že ma tak voláš. Všetci ostatní si zvykli na Lionela vrátane sira Baileyho. " uprene ju sledoval s trpkým výrazom v očiach.
Anais uvažovala akoby vyzeral, keby nemal tie vlasy.
" Rada volám ľudí a veci ich pravými menami. A nikdy by mi nenapadlo že skončím v cirkuse. " zamyslela sa pozerajúc do prázdneho taniera.
" Ani ja som si nemyslel že budem žiadaný ľuďmi."
Anais zdvihla hlavu a pozrela leviemu mužovi do očí.
" Prečo by si nemal byť? Si človek ako každý iný. Nie si alkoholik ani gambler, ani nič podobné. Prečo by si nemal byť žiadaný? Ľudom?" posledné slovo zdráhavo doplnila.
" Pretože vyzerám ako vyzerám Anais." znela odpoveď.
Dievča si vzdychlo. Sto ráz sa mu snažila vysvetliť že miesto toho aby sa pozeral len na svoju zlú stránku aby si všímal aj svoje prednosti. No čo ona dokonalá mohla vedieť aké je to žiť v tele ktoré je viac na hrôzostrašný obdiv, či neskrývaný zlomyseľný posmech?
" Vieš čo som ti o tom už hovorila." rázne povedala.
Stephan zvesil hlavu a mlčky sa pustil do jedla. do dlhých elegantných prstov vzal príbor a lačne začal jesť. Anais sa rozhliadla po jedálni. Kútikom oka cítila na sebe opovrhujúce pohľady primabalerín ktoré sa chichotali a pozerali pri tom na Levieho muža. Áno, vedela na čo myslia. Iste si predstavili leva Aslana ktorý teraz iste spokojne odfukoval vo svojej klietke ako žerie teľacie mäso ktoré mu bolo denné hádzané v krutých dávkach aby nestučnel a mohol preskakovať obruče. Rozhorčene zaťala päste. Veď Stephan nebol zviera.
Lenže to nik okrem nej a Baileyho nechápal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár