Stephan na ňu pozeral veľkými očami ešte stále s neurčitým pohľadom. Anais si ho chcela zapamätať aj takéhoto. Páčil sa jej i tak, no pri pohľade na jeho od predlaktia žilami ponavierané ruky poslušne zložené na lavičke, nádherný hrudník, ktorý sa mu od zimy chvel, tenké no svaltané nohy sa úplne zabudla správať normálne a slušne.
Prešla k nemu a prehodila cez neho prikrývku.
" Aby ti nebola zima." vysvetlila s úsmevom a sadla si k nemu.
" Vlasy chceš na krátko, alebo ti ich nechám dlhé?" spýtala sa ho kým sa otáčal chrbtom.
Stephan sa zadíval na kvet ktorý prevísal z kvetináča smerom dovnútra balkónu. Chytil majú bielu gardéniu do rúk a pohladil jej lupene.
" Chcem aby si ma ostrihala tak, aby sa to tebe páčilo." ticho povedal. Anais ho pohladila po pleciach prikrytých mäkkou látkou. Chytila nožnice a jemne mu popristrihovala konce tak aby ich nemal pridlhé ale ani krátke.
Takto mu obstrihala celú hlavu, a vytvorila mu nenútený dojem ľahkých dlhých vlasov.
" Otoč sa ku mne, Stephan." vyzvala ho. Vstal a sadol si obkročmo tvárou k nej. Anais položila medzi seba a jeho nožnice a pozerala na neho. Teraz jeho brada vyzerala priam mikulášsky, pretože mu padala takmer až na rebrá. Naklonil hlavu mierne doľava a tiež na ňu pozeral.
Posledný krát ho pohladila po mäkkom huňatom líci a potom vzala nožnice.
Stephan zavrel oči.
Ostrihala mu bradu i celú tvár úplne nakrátko a potom vzala štetku s penou aby ho ňou potrela.
Po tom ako mu ostrihala bradu ukázalo sa že tvár bude mať oválnu so špicatou bradou. Penu mal už na tvári, stačilo len oholiť. Ale čo s obočím, zamyslela sa.
Potom zobrala žinku, namočila ju do teplej vody a rožkom mu zmyla penu z priestoru nad očami podľa toho ako chcela aby jeho obočie vyzeralo.
Vzala britvu a bez okolkov sapustila do práce. Stephanove veľké hnedé oči ju pozorovali. Naklonila mu rukami hlavu a jemne mu odstránila napenenú vrstvu z čela, okolo tváre, okolo uší, sánku, líca, okoli pier, nos, okolie očí.
Bol hotový. Vzala žinku a nadýchla sa.
Vedela že v ňom práve umrel Leví muž. Už ním nikdy nebude. Teraz bol mužom ako všetci ostatní. Poutierala mu jemné líca, špicatú bradu, pevnú sánku, vystúpené lícne kosti, dlhý elegantný rovný nos, a utrela mu i celé vysoké čelo a okolie očí. Odtiahla žinku a v tej sekunde ňou prebehla vesmírna triaška, explózia všetkého čo v sebe mala.
Takže takto vyzeral Stephan Bibrowski. Pozeral na ňu, videl sa v jej očiach, videl všetko čo ona mala v očiach a bol rád. Alabastrovými rukami si prešiel po tvári nechápajúc ako môže byť koža taká hladká. Jeho vlastná koža.
Anais na neho len čumela. Nevedela s tým prestať. Ruky jej nevládne klesli do lona. Nikdy v živote nevidela krajšiu a nežnejšiu tvár. Zafúkal vietor. Vohnal mu vlasy do tváre a tie mu poletovali okolo ramien. Anais ticho zhíkla neistá sama sebou.
" Ty... si... nádherný.." pretlačila zo stŕpnutého krku. Stephan sa usmial. Kútiky jemne vykrojených pier sa mu zdvihli v úsmeve a v lícach sa zjavili jamky. Nozdry sa mu kratučko zachveli a oči leskli. Anais tlačilo v hrudníku. Bolo to fantastické. Všetko. On. Dovtedy ho zbožňovala preto, lebo bol galantný, dokonalý jemný muž a gentleman s vyberanými spôsobmi, duchaprítomnosťou, vysokou milo doberajúcou inteligenciou, no teraz sa jej srdce rozbúchalo úplne iným spôsobom. Zdvihla ruku a pohladila ho po novom líci. Pod ľahko spotenými bruškami prstom zacítila jemnú teplú pokožku, i to ako zaťal zuby a trhol sa pri jej dotyku. Tieň večera mu sadol na tvár a vytieňoval všetko čo na ňom bolo príťažlivé. Stále na neho pozerala úplne očarená.
Opäť zafúkal vietor a ten jej zasa schladil hlavu. Hoci mal na sebe prikrývku, musela mu byť zima.
" Je ti zima." povedala ticho a pohladila ho i druhou rukou.
Nič nepovedal len ju chytil rukami okolo pliec a pritiahol k sebe. Pod šatami ktoré mala na sebe, Anais cítila ako sa jej ramenami rozliala spaľujúca extáza ako po piatich poriadnych dúškoch ópia. Stratila hlavu. Pritisla sa k nemu a nedočkavo ho pobozkala. Vzduchom preletela spŕška iskier, elektrina preťala vzduch magickým brnením. Stephan ju mocne objal. A síce mala pravdu, bola mu zima, všetko bolo jedno, pretože o chvíľu im obom bolo horúco.
Anais mu nedočkavo vplietla malé ruky do vlasov a tískala ho k sebe ešte silnejšie. To bolo ono.
Všetko čo kedy tisla na dno svojej malej duše odkedy vtiahla malým noštekom všetok jeho svet do seba v tesnom šatníku vo vozni svetoznámeho cirkusu, vtedy keď ho prvý krát pohladila po tvári a on nevydržal, odvtedy keď sa prebudila v pracovni a zistila že sa nenašiel. Neverila že po tom čo odíde z Francúzska do New Yorku že opäť skončí vo Francúzsku s niekým koho spoznal v New Yorku a bláznivo sa zamilovala. Tento pocit bol ten ktorý jej chýbal celý život. Ten pre ktorý sa oplatilo umrieť.
Zrazu zacítila že Stephanove prsty, ktoré ju objímajú jej úplne nevinne zo zadu povoľujú hodvábne šnúrky na šnurovačke.
" Ale tu je zima.." napomenula ho s úsmevom bez štipky hanby, bez štipky neistoty.
" Tak pôjdeme dnu." zašepkal. Jeho hlas bol vždy príjemný no teraz Anais omamoval. Postavil sa pri čom z neho zletela vlnená prikrývka. Natiahol k nej ruku.
Anais, topiac sa v jeho pohľade mu ju mlčky podala a vstala. Len čo bola na nohách, v sekunde ju len podchytil pod kolená a už ho prstami objímala okolo krku, rukou jemne prechádzala líniu kľúčnych kostí. Stephan vošiel s Anais do apartmánu a prievan za nimi zatvoril balkónové dvere, kde ešte stále chladla voda v kýbli kde sa na jej hladine hmýrila kopa vlasov.
( myslím si že zvyšok toho večera/noci si viete všetci veľmi rýchlo domyslieť )
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(ale... veď mu to potom všetko dorástlo, nie? *zdesene si predstavuje strnisko napríklad na nose a čele