Každé ráno sa opar dvíha rovnako nad riekou pod mostom a každý pondelok o ôsmej je pri rieke zima. Dýcham na okno električky a dnes je deň inak zastretý, ako obyčajne. Moje oči sú slepé snívaním po zbytočnej naliehavosti. Naliehavosť dohasína. Rozpína sa v červenom tričku, hasne na modrom súhvezdí v tvojich vlasoch. A odtiaľ už je len dym, ktorý ti obopína tvár, obopína moju myseľ a nachvíľu nás púta v synagóge, kde zisťujem. Kde nachádzam. Kde poznávam. Po špičkách sa v tebe prechádzam, si neznámy, nepoznaný, hlboký, temne jasný, zahmlený. Vzácne skrytý ako všetky druhy medziľudskej mágie. Potichu ťa ozajstne spoznávam a odhaľujem náhodne tvoje krehké tajomstvá. Vidím ťa inak. Máš tú istú septembrovú štruktúru, no už iné februárové kontúry. Mierne vybledntá koncepcia duše lehko žiari a má v sebe tieň po existencii, ale nemizne. Je spomienkou na pocit. Dnes je deň inak zastretý a duša cíti intenzívne. Vyblednutý pohľad, zastreté chvejúce sa zreničky, čosi ako posledná horúčka tela. Možno dohra po zhorených citoch. Podvedomý pocit prehry, podvedome povedomá osudová tvár a prežitok silnejúci do kostí, keď kapitulácia na vlastnom srdcopoli bola nevyhnutnou akciou, aby nastolila mier v krajine bez vojen. Myseľ je pokojná. Oči sú najprv zavreté a potom zreničky zúžené jasom dňa. Tvár je biela. Pery sa nechvejú. Tlkot srdca je pravidelný. Ruky sú teplé. Nos hladký a suchý.
Hladina očí odráža vesmír a dych sa prehlbuje.
Je mier.
27.2.2018 00:12
A potom sa o polnoci vrátim do septembra a môj mier horí mrazom do noci v mĺkvom tichu hlasných spomienok na oči, na vôňu, na moment.
Ale mám mier. Mala by som mať mier.
a miesto toho, na mňa mieriš ty a ja kapitulujem vo svojej nelehkej hlave.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
2. 3.marca 2018 15:37
Asi moc poetické na mojú surovú dušu
Napíš svoj komentár