I večer mi pripadal teplý no podvedome som si pritiahla prikrývku, modrú deku na seba.
Niekde v diaľke sa ozýval klavír. Jemný ako cinkanie zvončeka, krutý ako olovený bič, krásny ako sen. Chcela som odísť, no nemohla som sa pohnúť. Niekde nado mnou sa v okne svietilo. Na ulicu vrhala lampa farebné svetielka a ja som vykrútila krk snažiac sa dovidieť kto je o takejto hodine hore. Otočila som hlavu a pozrela hore. Prebehla mnou triaška. Z okna ma sledoval akýsi muž. Lakonicky sa opieral o biely parapet a pozeral dolu, zdalo sa mi na mňa. Nie, nebudem klamať, vedela som kto to je. Spoznala podľa dvoch trpkých vrások ktoré sa mu tiahli poniže drzých úst. Neupravenú šticu vlasov mal poprehadzovanú na hlave a v dlhých prstoch zvieral malborku. Samozrejme že som vedela kto to je, ale i tak som sa čudovala. čo by robil tu? on tu nebýva. je mi na míle, je ďalej ako najvzdialenejší vesmír. Klavír neutíchal, stupňoval sa vo mne, bubienky i srdce ma z neho boleli. kto je to čo tak hrá, čo tak vo mne umiera? Nepoznám takéto pocity, chcela som len aby bol šťastný.
len som mu chcela priniesť šťastie. nevdojak som si na koleno vyklepala jednu melódiu a on sa usmial. ešte stále som k nemu mala vykrútený krk a on na mňa ešte stále pozeral. pripadala mi to čudná chvíľa. mala by so výskať od radosti, zamdlieť od šťastia že ho vidím. no ja som na neho len pozerala. neschopná slova a predsa som cítila že moje vnútro k nemu hovorí zarovno s melódiou ktorá sa niesla povetrím. Bola to jeho melódia. on za oknom, zastretým, ja dole v pekle, on hore v nebi. vari môže ísť peklo k nebu, alebo nebo k peklu? nie nijako sa to nedá. navždy bude on hore a ja tá, tá malá dole. hlavu som odvrátila a zacítila že ma čosi chladí na líci. utrela som kvapku slzy len tak aby ju nikto nezbadal, aby si nechala toto tajomstvo pre seba.
čím viac hudba znela, tým viac sa vo mne prejavovalo to čo dlho potláčam. kruto sa so mnou osud zahráva. i v spánku nemám pokoja.
otvorila som oči a bola som v svojej izbe, tmavej, len za jednou pokazenou roletou presvital mesiac na koberec pri mojej posteli. posadila som sa. opäť len sen. teraz som ich nechala nech tečú, nik ich nevidí, do rána uschnú. tie sny čo každý vyvyšuje že sú bránou, akýmsi portálom do vlastného sveta. nechcem taký svet ktorý je vymyslený. nechcem svet ktorý len mučí, tvári sa že existuje a hneď potom na udrie do tváre hnusná realita.
vytiahla som si slúchadlá zúrivo z uší, hodila aj s prehrávačom niekde do čerta, otočila sa na druhý bok a zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
25. 8.augusta 2011 21:58
Iná šiška si!
Napíš svoj komentár