" Prebudila sa! Naša Lusciniola sa prebudila! " začula nad sebou hlas. Bol jej nejako povedomý.
Skúsila zaostriť. Nad sebou zaregistrovala napätú tvár v očakávaní. Rozoznala svetlomodré vodnaté oči, dlhý tenký nos, prepadnuté líca a ryšavú šticu vlasov. McRonn!
" Kde ... to som?" spýtala sa. Hlas jej chrčal. A hrdlo poriadne zabolelo. Škót zabedákal.
" Madame s týmto hlasom veľa nezaspievate! " zajajčal so silným škótskym prízvukom doktor z cirkusu Barnum & Bailey. Anais už nechcela hovoriť, pretože to bolelo. Iba nahnevane pozrela na doktora McRonna. Ten už sa načahujúc po sklenenej fľaštičke plnej zamútenej červenej tekutiny s usadeninou na dne začal potichu rozprávať. Anais sa dozvedela že v Mníchove bol pokus o štátny prevrat. Ľudia to nazvali mníchovský puč a rebelantov zatvorili do väzenia.
" Trvalo mi dve hodiny kým som vás našiel! Ach madame Anais, bol som rád že vás nepodupali! No dokým som vás dostal do bezpečia a upovedomil sira Barnuma, iste ste prechladli čoho dôkazom jej aj váš hlas. Ach jaj, toto bude škaredá angína! Ak nie zápal priedušiek!" bedákal škót a pobral sa pre ďalšie náčinie akým bol teplomer, lyžica, čaj a poriadna perina. Anais sa posadila. Ležala na vydratom zelenom gauči v akejsi pracovni. Vedela len to že za oknami husto pršalo a v izbe plápolal oheň z krbu oproti gauču. Na sebe mala suchú chlapskú vojenskú košeľu, dlhé spodky po kolená a na nich ešte akési kožušinové papuče. Jej veci sa sušili na šnúre nad krbom. Unavene zastonala.
McRonn vtrielil do pracovne a nohou zabuchol dvere. V kostanatých rukách držal všetko čo potreboval a spôsobne to porozkladal na sklenený stolík pred gaučom na ktorom sedela Anais.
" Och slečna, je to nešťastie. Neviete si predstaviť koľko artistov sa ešte nenašlo! Sú nezvestní! " jojčal doktor tenkým hlasom, " ach, budem mať roboty ak sa nájdu." zasekol sa, " teda, niežeby som bol rád že sa stratili to nie. Princ ľudské torzo som našiel hneď, ten ďaleko neutečie, ale čo taký pán Stephan, jeho ešte nik nevidel a to už prešli dva dni!" rapotal doktor. Anais strhlo pri mene Levieho muža. Nenašli ho? Po dvoch dňoch? Ale... kde je? Anais sa pomaly dostávala do šoku. Ľadový pot jej stiekol dolu chrbtom a zaliali ju zimomriavky.
" Ale nájdu ho, že? " neisto sa spýtala McRonna a ten sa na ňu dôkladne zahľadel.
" Isteže ho nájdu, pána Stephana, to by bolo... mimoriadne zlé, ak by ho nenašli." povedal opatrne. Tenkými prstami ohmatal dievčinine hrdlo, pokrútil hlavou až sa mu zahojdali fúzy a do polievkovej lyžice nalial červenú tekutinu.
" Skorocelový sirup madam, urobí vám dobre, pite! A čaj takisto! " a už jej do veľkého bieleho hrnčeka lial tmavý pariaci sa čaj. Anais povinne zhltla lyžicu so sirupom a na jej prekvapenie chutil veľmi dobre.
" Prieduškový čaj. Sám som namiešal jeho zmes. Nehuctí najlepšie no pomáha." usmieval sa doktor spokojný sám so sebou.
Anais nevnímala. Dúfala že Stephan sa čoskoro nájde. A aj keby sa nenašiel- hoci pri tej myšlienke ju striaslo, nech mu hlavne nikto neublíži. Nech je celý a zdravý. Áno, treba myslieť pozitívne. Nájdu ho.
Spokojne zhltla čaj.
Prešiel mesiac. Dva. Tri. Rok.
Anais sa vzdala cirkusu. Odišla od neho.
Vrátila sa do francúzska, do Paríža a mala značnú slávu. Bol rok 1924.
Anais sedela vo svojom vlastnom apartmáne a vyberala si oblečenie na dnešné predstavenie. Potom čo získala angnažmán od Opery Garnier v Paríži sa už nemala zle.
Vonku svietilo slnko. Začínala jeseň ale bolo ešte teplo. Anais sa po hodine uvažovania navliekla do ľahkého zeleného hodvábneho vychádzkového kostýmu, na hlavu si dala plstený klobúk o odtieň tmavšej zelenej farby ako mala kostým a vyšla do ulíc.
Rada sa prechádzala predmestím Saint Germain hlavne skoro ráno. Pripadala si konečne slobodná po všetkom tom, hoci pár spomienok ju stále ťažilo.
Zachádzala na Rue de Rennes, dlhú širokú ulicu ktorú lemovalo tisíce obchodíkov, bezdomovcov, pekární z ktorých sa šírili lahodné vône a podobných vecí.
Postupne poprechádzala ulicami až sa dostala nazad okľukou k hotelu kde bývala.
Jej Paríž.
Usmiata s príjemnou červeňou sa vrátila do svojho apartmánu aby sa vykúpala, opäť sa obliekla a šla do opery na skúšku.
V ten deň bola skúška mimoriadne náročná. Cvičiteľ Dominique Tartail si dával záležať na tom, aby bolom počuť že Anaisin hlas je schopný sakramentských výšok, od ktorých dámy omdlievali a pánov zalieval pot.
Vyťažená sa potom vracala do svojej kabíny aby ju obliekli do šiat a pripravili na vystúpenie.
Dievča sa načiahlo za džbánom s rozrobeným ópiom a plným dúškom sa napila. Odkedy odišla od Barnuma & Baileyho tento prípravok jej hlas vždy posilnil a pomohol i keď jej po ňom bolo troška oťapene. Pod vrstvou ťažkéhých šiat z bieleho borkátu a so širokou padavou krinolínou ju uviedli na javisko a Anais sa opäť pripravila s bránicou, dýchaním i psychicky. V hlave jej víril text talianskej opery kotrú mala spievať so spomienkami na mníchovksý puč. Medzi týmito obrazmi sa jej bleskla Stephanova tvár a ona otvorila oči. Orchester na ňu spýtavo hľadel a publikum čakalo. Dámy sa ovievali vejármi všektých možných farieb a páni netrpezlivo vyťahovali cylinderky z vrecúšok na vestách.
Anais sa nadýchla a začala spievať. Tóny árie ktorú spievala boli vysoko no Anais s nimi nemala problém. Popri spievaní si prezerala divákov. Všetci na ňu užasnuto pozerali.
Až na jednu tvár.
Tmavohnedé oči sa na ňu veselo usmievali z bočnej lóže na druhom poschodí.
Na Anais prišli mrákoty no ovládla svoje telo, rovnováhu i myseľ. Prelud, nič viac. Bojazlivo si pomyslela a spievala ďalej. No nedalo jej to. Keď do jej opery nastúpil mužský tenor opäť pozrela hore a opäť ju zalial ľadovovriaci pot, zimomriavky si ju premerali odhora po spodok a na líca jej vystúpil silný rumenec.
Stephan.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár