" Veľmi rád ťa opäť vidím, drahá moja utečenkyňa."
Zreničky sa jej rozšírili a sklopila hlavu hypontizujúc dlažbové kocky na Rue des Cascades. Usmial som sa. Rue des Cascades.
Prsty mi pozvoľna vyklopkali prvých osem taktov o stehno a potom som na ňu opäť pozrel. Hlavu mala stále zaborenú pohľadom v zemi, jediné čo som videl bolo, ako sa zľahka opierala svojou špicatou bradou o priehlbinku medzi kľúčnými kosťami na jej jemnučkom krku, ktorý odhalil šál.
" Agnes? "
Pomaly zdvihla hlavu a pozrela na mňa celá purpurová v kútikoch tých krásnych úst sa jej mykal úsmev, ba priam povedal by som že sa mala chuť smiať. Nič nehovorila iba na mňa pozerala akoby som bol .. ja neviem, akoby som bol niečo zakázané. Čím dlhšie na mňa pozerala, tým viac červenala, oči sa jej iskrili od potláčaného smiechu, a videl som ako sa jej pod dlhou sukňou nevedomky triasli nohy.
" Prepáčte maestro. Ja som len v šoku, sklamaná a šťastná zároveň."
Vyrušil ma jej hlások a tak som sa od jej sukne vrátil pohľadom opäť na jej tvár. Takže sklamaná? Z toho, že jej jej malý žartík nevyšiel, že mi noci oberala o spánok, myšlienku si kradla jednu po druhej, nechala ma so spaľujúcou túžbou samého celé dva mesiace!
" Prečo si sklamaná viem, a prečo si šťastná to tuším a to mi objasni, lebo to chcem počuť z tvojích úst. A povieš mi to cestou čo sa prejdeme na pohárik cherry tuto do tohto baru. Je zima. "
Ponúkol som jej rameno, chvíľu ho hypnotizovala a potom sa do neho predsa len zakvačila. Po tele sa mi rozliala úľava. Bolo to ako pohár poriadnej čerstvej vody po dvoch mesiacoch pitia bahna.
Vykročila so mnou svojím malým vrabčím krokom, čižmy jej pôvabne vyklopkávali po chodníku.
Chvíľu bola ticho.
" Ja... ja... ani neviem ako vám to povedať. "
" Nevykaj mi , prosím ťa Agnes."
Opäť sčervenala.
" Ja ... "
Zakoktala sa. Bolo to roztomilé, ale stisol som zuby a skrotil som sa.
" Ja... ja ... som šťastná... že.. ťa vidím. Napriek tomu kúzlu ktoré som sama zrušila tým že som ťa vyhľadávala a predsa sa skrývala, je toto krajšie. " úplne tíško a hlavne rýchlo povedala. Takmer som jej nerozumel.
" Takže už mi nebudeš utekať?"
Pozrela na mňa. Potom do zeme a stíchla.
" Agnes?"
Zavrtela hlavou. Usmial som sa. Ale chcel som to počuť.
" Prečo už nechceš utekať? " usmievavo som sa spýtal.
Sčervenala.
" To vám... ti nemôžem povedať. "
" Prečo?"
Zamyslela sa.
" Tak. Pretože to už aj tak viet...vieš."
Zasmial som sa.
" Neviem. Prezradíš mi to? " líškavo som sa ďalej pýtal.
Zastala, poťahala ma za rukáv a škaredo na mňa pozrela.
" Vy si zo mňa robíte srandu, maestro!" polonahnevane, polozahanbene na mňa vybafla svojou rýchlou francúzštinou.
Prekvapene som zdvihol obočie. Takže táto bytosť sa dokáže aj takto pekne hnevať?
" Agnes, keď sa hneváš si ... neodolateľná..." , pristúpil som k nej bližšie, tak že som sa nosom takmer dotkol jej čielka, " a nerobím si z teba srandu. " stisol som jej malú rúčku.
Dupla nohou o zem a vyšklbla sa mi.
" Ja vám dám neodolateľná!" zasyčala a odurdene na mňa pozerala z dobrých dvoch metrov.
Zaškeril som sa a pristúpil som j nej.
" Čo bude s tým cherry? "
" Ó! Opiť ma sa vám zažiadalo!" líca jej blčali. Och, aká len bola krásna.
" Tak ti môžem ponúknuť aj čaj s rumom. Alebo len čaj ak chceš. nejaký ešte mám. " pokrčil som plecami ale v duchu som sa usmieval.
Zlovestne na mňa pozrela no predsa len prišla ku mne a spýtavo mlčala.
" Môžeme ísť aj metrom ak chceš."
" Akú inú možnosť ešte mám?"
" Pešo."
" Tak pešo." zavelila a čakal akým smerom sa pohnem.
Opäť som jej nastavil rameno ale krásne ho odignorovala s nevinnosťou v tvári.
Veď ty počkaj!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár