Vietor zaškrípal v korunách stromov. Zasvišťal, zaťahal, zaziapal medzi lístím, pomykal plechovou prikrývkou na smetnom koši vedľa lavičky. Bolo skoré ráno. Nebo ešte bolo dosť tmavé, takže v celom parku vládla tma.
Bola zima, mohlo byť asi päť stupňov vo vzduchu.
Bolo ôsmeho novembra 1979.
Napriek ranným hodinám i zime i tme na spomínanej lavičke sedela zhrbená postava muža zahalená dlhým vojenským plášťom. Bol to plášť ešte z hitlerovskej éry, bol tmavosivý, dvojradový, svedčil o vysokom postavení jeho bývalého majiteľa, pravdepodobne bývalého príslušníka SS. Muž, ktorý ho však teraz mal na sebe nemal nič spoločné s druhou svetovou vojnou. Na hlave mal narazenú aj čiapku, ktorá patrila ku plášťu a na nohách prislúchajúce čižmy až po koniec svalnatých lýtok.
Vyzeral ako vojak. A teda ním aj bol.
Ruky mal opreté o kolená, ostré lakte sa mu zabáralo do stehien a vo veľkých rukách si držal tvár. Oči s dlhými mihalnicami sa mu opierali o tvrdé vystúpené lícne kosti, a jemne sa chveli. Nespal.
Rozmýšľal.
Tak dlho.
Bolo to tak dlho.
Nekonečných osemnásť rokov. Presne toľko rokov mu trvalo kým sa dostal na druhú stranu. A tá opacha, štvormetrový múr s ostňami dookola, tá opacha tam ešte stále stála. Presných 597 metrov za jeho chrbtom bezpečne ukrytým v tieni parku.
Konečne bol slobodný. Konečne sa vymanil z pazúrov prekliatych sovietov.
Prvé čo ho napadlo po dostaní sa na druhú stranu, bola jeho sladká Inés, ktorú naposledy uvidel v škole, keď ju vracal jej otcovi, školníkovi. Vtedy mala dva roky.
Hlavou mu prebehlo, že teraz môže mať dvadsať. Tá malá Inés, tá jeho nebiologická sestrička, najkrajšie dieťa na svete teraz bolo mladou ženou na tejto strane drátenej opachy. Zatúžil ju vidieť, čo však bolo len také povrchné. Jeho prioritou teraz bolo zabezpečenie si obydlia, prácu, a príjem. Na ulici teda stráviť zvyšok života nechcel.
Otvoril sivé oči, narovnal sa a vstal. Prudko mu puklo v kolenách a opasok na sivom kabáte sa v šere zaleskol. Niekto by ho za nosenie nacistických uniforiem mohol potrestať, no vždy sa ohradil tým, že sú teplé, pohodlné a že inšie nemá. Dedil z deda na otca a tento kabát mal mimoriadne rád. A popravde v ňom aj dobre vyzeral.
Do odpadkového koša hodil pohúžvaný papierik čo našiel v útrobách kabátu a odkráčal z parku.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár