O tom, ako som zistila že svoju prácu mám vlastne dosť rada

Koncom februára som zistila že sa mi kazí ntb. Okamžite som si začala zháňať brigádu, lebo som vedela že nový len tak z neba nespadne. Takmer do konca apríla som si aspoň 2x do týždňa porevala kôli tomu, že ju ešte nemám, ale potom som raz náhodne bola v ..... istom obchodnom dome proste v jednej nemenovanej predajni uvidela ponuku na sales assistent. Po dvojdňovom váhaní som poslala email so životopisom a od 24 hodín som absolvovala telefonát s pozvaním na pohovor. Bola som prijata.
Vzhľadom na to že moja jediná práca predtým bola referentka v call centre o obchode a predávaní oblečenia som vedela veľké H.O.V.N.O. Mala som šéfa chlapa, ješitného ako přase, drzého, navyše mladého a je iný rage nechať si rozkazovať od človeka tak o dva roky staršieho. Ale ok. Kolegyne dokým si ma oťukali boli odporné, zazerantky, hlavne jedna, doteraz na mňa len zazerá pohľadom vraha ( nie som si istá či je vkuse len taká, alebo má len so mnou nejkaý problém O_o). Prvé dva týždne som chodila do/z roboty

1. nevyspatá
2. unavená
3. rozjebaná
4. najebaná
5. dojebaná

Bola som odporná na celé svoje okolie, ten kokot čo som ho musela volať šéfe na mňa bliakal každý deň, on dvojmetrový, ja trpaslík, zosratá som z neho bola stále , stačilo že prešiel okolo. Kolegyne ma ohovárali, nemali rady, nechcelo sa im vysvetľovať mi niektoré veci, mala som tam len jedného dobrého kolegu, ktorý mi síce pomohol, ale potom odišiel takže fasa, ostalo som tam samé.

A potom som si uvedomila že vlastne čo doboha robím akože. Ako ma môžu mať tí zákazníci radi, keď ich maximálne nevrlo pozdravím totálne znechutená zo všetkého čo robím, Ako ma ten šéf mohol chváliť keď som miesto spýtania sa robila veci sama svojvoľne ako som uznala za vhodné a priznám si, dosť často som to dojesrala.. Ako ma tie kolegyne mohli neohovárať keď som tam stála ako taký tĺk, nikomu ani bú ani bé, pohľad "mámvásvšetkýchhlbokovpičiaeštehlbšie" .

Proste wtf popola čo to robíš.

Ale neberiem to za niečo zlé, nejako som sa do toho pracovného stereotypu musela dostať. I keď som dva týždne všetkým naokolo pila krv.

Potom prišiel deň, resp. noc, keď som ako tak preberala tak všeobecne život a čo a jak s jedným človekom a proste došlo mi, že si to všetko vyrábam len sama. Každý deň som sa budila že morääää zasa do robotys, to zasa bude pičung, zasa sa dačo dopočujem na seba a pod. Všetkú tú nepriateľskú atmosféru som si robila sama, normálne sa divím že ma ten šéf neposlala do máárie po týždni ked som bola takáto.

Teraz, som síce po rannej šichte a unavená tak, že heslo dont reach it- dont need it je úplne na mieru sediace, no viem jedno. Svoju prácu mám rada. Rada obliekam ľudí, prehováram ich a psychologicky im podsúvam oblečenie doplnky a topánky, rada skladám tie krásne handry, kvalitné, pekné, dobre ušité, rada obliekam figuríny a triedim čo bude na obchode a čo na sklade, čo sa k čomu hodí a čo nie. Proste som si to obľúbila. Nerobím ťažkú prácu, zato dobre platenú. pracujem zväčša manuálne no pri koordinovaní predajne treba použiť aj mozog nie len ruky nemôžem tú figurínu dogabať že sa z toho aj ona dogrcá, Zo šéfa sa vykľul stále drzý, ješitný no vcelku príjemný homoš, kolegyne ktoré ma nemajú rady so mnou väčšinou nerobia, lebo ako čerstvo povýšená som dostala na starosti zaučenie nováčikov. Mám tam pár veľmi príjemných kolegýň, príjemných teplých kolegov, a vlastne, ľúbim svoju robotu a dúfam že ju budem robiť hoc aj popri škole ešte veľmi dlho.

ponaučenie z tohto kinda off topic článku . Jedinou prekážkou v ceste byť spoko a šťast sme my sami tak načo sa sebatrýzniť !

 Je to možné?

28 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu