Noci krátke.
Obe sú stereotypné. Plné ničoty. Prázdneho plna. Bielosivého a čierneho svetla.¨
Každé svitanie prináša novú ťažobu s novým dňom.
Každý západ slnka prináša rovnakú clivú samotu plnú smútku, mlčania.
Bezcieľne blúdenie po dome. Prízrak bez pokoja, srdce bez krvi, duša bez citu. Nič.
Škrupina.
Som jej plná.
Ničoho a všetkého.
Studené noci, hladiace vyblednutú prepadnutú kožu. Narástli na nej zimomriavky, striasla sa a prikryla ich perinou.
Radšej by ich prikryla rukami. Pokojným pravidelným dychom. Prievanom zo škriatkovskej básne. Jemne cizelované dlane.
Mala ich pred očami. Vnímala ich vôňu. Už sa ich šla dotknúť.
Chytila som vzduch. Vzduch. Prázdny svet. Nič. Tmu.
Otvoria oči.
Nebol tam.
Nik.
Opäť sa striasla od zimy i s prívalom nových sĺz.
Nikdy ich nebolo dosť.
Nestačili ani trasľavé záchvaty. Ani hlboké vzdychnutia od bezmocnosti. Neutíšil ich ani alkohol.
Meravo pozerám do bielej steny, ktorá mi je väzením.
Za oknom veľkomesto, ktorého sa bojím. Nie je to svet, ktorý poznám.
Možno je to mesto, ktoré nenávidím rovnako, ako ho milujem.
Sedím na zemi s nohami pokrčenými do bielej nočnej košele. Vedľa mňa do modročierna tónovaný hrnček. Pred pár minútami bol ešte plný bylinkového čaju sa zmiernenie monotónnosti, na zmiernenie bolesti hlavy a proti stresu.
Účinok s minútami neprichádzal. Vedela som to.
Proti smútku žiaden liek.
Samota sa dá vyliečiť jedine jej narušením.
A ja som tu bola sama.
V dome plnom ľudí, som bola osamelejšia, ako vietor na pláňach.
Nič.
Všade dookola.
Opäť ma našlo.
Sadlo si vedľa mňa.
Usmialo sa.
A prisľúbilo mi svoju spoločnosť.
A ja som sa naučila byť spoločníkom sama sebe.
Pretože ten, kto nie je milovaný je stále medzi všetkými sám.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lilly09
21. 7.júla 2011 00:14
aká je to hudba?
3
predstavila som si toto ako malu kratku etudu,pribeh,presne s touto hudbou v pozadi (taky ten styl klubu narocneho divaka).je to velmi pekne!
Napíš svoj komentár