Potom som otvorila oči a zobudila sa v realite.
Nemohla som sa ťa dotýkať. Ty si sa nemohol dotknúť mňa.
Dotyky sú zakázané, cenzúrované a neexistujú.
Do kupé šľahal ľadový vietor ktorému som utekala oproti , vyklonila hlavu do smeru vetra a držala oči otvorené. Viali mi z nich slzy, ako dážď narážali na sklá ostatných okien vozňa. Nad hlavou v námraze svietili myriády hviezd, vo všetkých súhvezdiach a cítila som na líci tvoj sklený pohľad. Vypaľoval mi kožu. Potom si posunul nohu a ja som na svojej nohe v ponožke zacítila tvoju. Striaslo ma hrôzou i vzrušením zároveň a odtiahla som ju.
Nie, dotyky nás dvoch boli zakázané. Vo mne by prebudili ešte hlbšiu zaslepenosť a v tebe len väčšiu ľútosť z toho čo sa stalo.
Srdcia nám pukli ako puká v kolenách keď si prudko kľakneš, alebo sa postavíš.
S meravou červenou tvárou som sedela, pozerala na steny miestnosti v ktorom prebleskoval môj olivový svet, môj vysnívaný vesmír z teba, tvojich úsmevov, tvojich slov, tvojho dychu, tvojej vône.
tak veľmi ťa milujem. tak veľmi, že si to nevieš predstaviť a nikdy si to nikto nepredstaví, nikdy to nikto nepochopí.
ani ja si to neviem predstaviť, ja do tej vášne padám, celá ma spútava, obopína, väzní v svojom sladkom nekonečnom zajatí. nič nikdy nebolo krajšie ako ľúbiť teba. i keď stálych sedem rokov mi to prinášalo bolesť podobnú večnej opitosti, slabosti, zbláznenosti, každým dňom to vo mne rastie ako nejaký strom, čo nezhadzuje lístie a stále pevnejšie púšťa korene, stále krajšie a voňavejšie kvitne, a keď lupene padajú, padajú mi z očí, vrú, voňajú žiaľom, voňajú všetkým čo som ti dala. je to celá melódia sveta do ktorého patríš... aj keď si necítil ani jednu trhlinu na srdci ktoré si nevedome spôsoboval... ucítil si niekedy ako ťa bodá v hrudi, vrie ti v krku veľký vankúš hlúpych sĺz ktoré ti vyvrú z očí, stečú po chladných lícach, kvapnú z nosa, brady alebo sa vpijú do pier zoslabnutých od bôľu? nikdy však nebudem ľutovať jedinú kvapku ktorá ma to stála, lebo ľúbiť teba je síce bolestivé, no krásne.
aj keď to nikam nevedie, aj keď v tebe to okrem ľútosti nič nevyvolá, i keď sa mi nevieš pozrieť do očí, nedokážeš sa ma dotknúť, milujem ťa celým svojím svetom, všetkým čo mám.
tento pseudoromantický výlevový emotívny dríst som držala v hlave celé tie dve hodiny, ktoré ma oberali o sily, o dych, odvodňovali mi oči, umŕtvovali všetky moje zmysly, jediné čo vnímalo bolo srdce, ono ťa počulo, cítilo, hladilo, videlo, a nikdy ťa neopustilo.
V tom bol ten paradox. ja som s tebou bola stále, ale ty si so mnou bol málokedy. viem že ma máš rád...
neviem či niekedy zistíš čo to všetko bolo... či niekedy pocítiš všetko teplo ktoré z môjho najhlbšieho vnútra prúdi k tebe a robí zo mňa túto labilnú zamilovanú naivnú bytosť ktorou som sa stala a snažím sa ju v sebe skryť za avantgardné tóny.
si silný navonok i vo vnútri...
ja viem že ťa to nezlomí...
verím ti.
nesklamal si ani jedinký raz...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
uggla
4. 12.decembra 2011 13:04
Neuveriteľne sa mi to páči.
Napíš svoj komentár