Pižmová vôňa a zelený kabát.

Anais kľačala na kolenách a polievala trávu horúcimi slzami. Nevdojak si pripadala hlúpo, ale bolo jej to jedno, pretože si už nevedela pomôcť.
Stephan tam len smutne stál, pripomínajúc stĺp smútku. Takže ona odíde. Jeho jediná spoločníčka , toto dobré dieťa odíde.
„ Neviem čo na to povedať.“ Počula nad sebou Anais Stephana. V jeho hlase bola úzkosť.
„ No neplač Anais. Len neplač.“ Dodal ešte po chvíli a natiahol svoju elegantnú ruku aby vstala. Dievča sa chytilo veľkej dlane , postavilo sa a si druhou rukou si utrela slzy pod očí. Narovnala sa a pozrela na levieho muža. Pohľad mal prázdny, dalo sa z jeho tváre čítať ešte ťažšie než vôbec. Vnímala to celé veľmi tragicky. Jej vedomiu pomaly dochádzalo že v týchto priestoroch už nemá čo robiť, že sa má ísť zbaliť a odísť ktovie kam. Keď pred dvoma rokmi odchádzala z francúzska tešila sa že začne nový život v Amerike a stalo sa. A teraz musí odísť, keď mala také vyhliadky. Vedela si predstaviť že ak sa ohlási u hociktorého cirkusu, nedostane zápornú odpoveď. Lenže ona nechcela byť v inom cirkuse.
„ Neviem čo robiť Stephan.“ Ticho riekla. Leví muž si vzdychol. Bol to zvláštny prejav. Anais ho nikdy nevidela vzdychnúť si. Videla len jeho smútok v očiach a to bolo všetko.
„ A ja neviem čo ti poradiť. Vobec čo poedať, Anais. Si mi jedniou priateľkou.“ V poslednom slove sa mu zaleskol v očiach zvláštny výraz, ktorý s avšak opäť vrátil do pôvodného. Anais zalomila rukami.
„ Presne pre to a pre nič iné nechcem odísť. Si mi tu jedinou oporou, a nemienim ťa nechať napospas tým ... divožienkam. Nie sú k tebe dobré.“ Povedala a chvíľu jej smútok v očiach vystriedala zlosť. Leví muž sa usmial.
„ Áno, vidia vo mne zviera.“ So sarkastickým pôžitkom povedal a pritom mu na perách pohrával úsmev, ktorý však nemal nič spoločného s milotou.
„ Ale to nevadí. Ty sa hlavne dobre skry pred tým talianom, ak k nemu nechceš ísť do divadla. Hoci pochybujem, že by ťa využil na čisto umelecké účely.“ Povedal skôr ako si to stihol rozmyslieť a zháčil sa nad svojou priamosťou. Anais na neho zarazene pozrela, lebo od tak jemného človeka akým Stephan bol nečakala takéto slová. No zrejme mal pravdu.
„ Ja k nemu nechcem. Už ho ani vidieť nechcem. Nikdy! Pozerá na mňa ako na zákusok. Je mi z toho ... proste nechutne.“ Zabedákala.
Priestranstvom cirkusu sa naraz ozval hlas podfarbený cigarami.
„ Kde si, vtáčik spevavý? Signor Giulio ťa hľadá, Anais. Ešte dnes vyplávame.“
Anais zmeravela od hrôzy a pozrela na Stephana, ktorý sa zatváril približne rovnako ako dievčina, no duchaprítomne ju chytil za plecia a vtisol do svojho vozňa.
„ Do skrine!“ ticho nakázal a jediným pohybom ruky zavrel dvere na vozni.
Anais sa skryla do skrine medzi šaty levieho muža a chvatne za sebou zavrela dvere. Stephan sa nevinne posadil za stôl kde mal roztvorenú knihu a nenútene sa tváril že číta.
Ubiehali minúty. Anais zavretá v skrini stála vo vôni Stephanovho oblečenia. On voňal vždy krásne, napriek tomu, že ho obecenstvo zaraďovalo medzi šelmy. Jemná pižmová vôňa prenikala dievčine do nosa a ona sa podvedome usmiala.
Ubehla polhodina, alebo hodina? Stephan nevedel. Hlavne že jeho vozeň obišiel.
Iste si pomyslel že čo by také žieňa hľadalo vo vozni netvora? Sarkasticky si pomyslel Leví muž. Ale bolo to dobre. Nenašiel ju, bolo to zrejmé, a bolo to dobre.
„ Nateraz si v bezpečí, Anais.“ Dievčinu z tupého úsmevu prebral Stephanov jemný hlas. Malou rukou zatlačila do dverí a otvorila ich. Leví muž sedel za stolom a pozeral na ňu.
Vždy ju fascinovala nekonečná pokojnosť ktorú v sebe Stephan mal. Nikdy u neho nevidela žiadnu výbušnosť, alebo žeby stratil nervy. I teraz sa usmieval. No jej myšlienky jej zotreli úsmev z tváre.
„ A kam sa podejem teraz?“ spýtala sa ustráchane. Stephan na ňu pozrel s pohľadom plným začudovania sa.
„ A kam by si sa mala?“ spýtal sa po chvíli. Anais si všimla že pod pásmi vlasov sa jeho tvár začervenala a donútilo ju to usmiať sa. No zháčila sa. Tu ostať nemôže. Kde by spala? Rozhliadla sa po vozni ktorý mal možno štyri krát dva metre.
„ Ja sa pôjdem prejsť a ty sa môžeš vyspať.“ Ubezpečil ju. Bol taký galantný. Smutne si vzdychla.
„ Šla by som sa prejsť s tebou, ale bojím sa vystrčiť nos z tohto vozňa.“ Povedala clivo no vzápätí sa usmiala. Ktorý človek by k nej bol taký milý?
Stephan sa usmial.
„ Poriadne si odpočiň, a zajtra niečo podnikneme.“ Rukami sa už obliekal do dlhého tmavozeleného kabáta. Anais si pomyslela že ten kabát sa jej vždy páčil. Zháčila sa sama nad sebou. Najprv vôňa, teraz kabát. Kam až dospeje? Veď Stephan je jej priateľ. A pri tom slove sa zachvela. Nedbajúc na osobný zmätok sa na Levieho muža usmiala a on nachystaný chytil kľučku na dverách do ruky.
„ Dobrú noc, Anais.“ V hlase mal nehu, no Anais na to nestačila ani pomyslieť a už bol von.


Prebudila sa na svitaní. Otvorila oči doširoka a narovnala sa na posteli ako strela.
„ Dobré ráno, Anais.“ Stephana vo vozni ani nezaregistrovala. Sedel za stolom s nohami prekríženými a v dlhých prstoch držal knihu do ktorej bol začítaný. Za oknom sa do noci začala vnárať tôňa rána. Anais sa ponaťahovala ako mačka, zívla a odhrnula prikrývku. Spala ako bola oblečená, len topánky si dala dole a všetko čo jej vlasy držalo pokope. Tie mala teraz porozhadzované všade naokolo. Usmiala sa.
„ Kedy si sa vrátil?“ Stephan zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Oči sa mu rozšírili a knihu veľmi jemne zatvoril.
„ Asi pred dvoma hodinami. Nechcel som ťa budiť, tak som si chvíľu zdriemol v kresle a keď som sa zobudil tak som sa vrátil ku knihe.“ Usmial sa.
Len tak tam sedeli chvíľu a obaja sa usmievali. Človek by povedal že im svitá na lepšie časy. No Anais si uvedomila čo sa včera stalo a oči jej opäť posmutneli.
„ Dnes musím odísť.“ Povedala a hlava jej klesla do priehlbinky medzi kľúčnymi kosťami. Počula ako jej hostiteľa trhlo v kresle.
„ Odídeš?“ spýtal sa.
„ A mám na výber? Ak ma tu nájdu bude len zle.“ Zosmutnela.
„ A ak ťa nenájdu?“ pozrela na neho a jemu v očiach blčali šibalské ohníčky. Opäť sa zamyslela nad tým, že by z neho bol veľmi pekný muž, keby nemal všade vlasy. No i s nimi sa jej páčil. Vyzeral milo.
Usmiala sa nad jeho slovami no pripadali jej nereálne.
„ Aj keď si nemyslím že mi budú venovať špeciálnu pozornosť, stále mám pocit že som v bojovom poli.“
„ U mňa si v bezpečí. Sem nik nechodí.“ Nadhodil. Vedela na čo naráža. Jeho prítomnosť nikto nevyhľadával okrem fanúšikov ktorí sa ho ale trochu báli a Baileyho keď ho volal na skúšku. Bol to samotár. No Anais si aj tak bola neistá tým že by mala zostať. Nevadilo jej že nebude spievať pred publikom, nôtiť si mohla hocikedy.
„ A neprekážala by som ti tu?“ predstava že kvôli nej by mal zo svojho kresla urobiť posteľ sa jej nepáčila. Pochopil jej úvahy a opäť sa usmial.
„ Môžeme sa striedať.“ Povedal, hoci táto predstava sa nepáčila jemu. Nemohol by dámu nechať tŕpnuť v kresle, zatiaľ čo on by sa spokojne vyvaľoval v posteli.
Usmiala sa. Bol k nej veľmi milý a odkedy ju k sebe prichýlil táto veta sa jej v hlave vynorila nespočetne veľa krát.
„ Prečo to pre mňa robíš?“ spýtala sa ho.
Stephan viditeľne očervenel a na chvíľu sa zháčil.
„ Lebo ťa mám rád, Anais.“ Povedal jednoducho a to jej stačilo. Znenazdajky natiahla ruku a pohladila ho po mieste kde mal líce. Pod jej rukou sa mierne trhol no neodtiahol sa. Zatváril sa ako zvedavé dieťa, ktoré nevie čo sa deje a je zvedavé čo sa bude diať.
Anais na dlani zacítila jeho huňatú a mäkkú hrivu usmiala sa.
„ Nevieš ako by si vyzeral bez nich?“ spýtala sa ho držiac ruku na jeho líci. Pokrčil plecami.
„ Ktovie.“ A pozrel na ňu. Anais si dobre uvedomovala intímnosť situácie a pod jeho veľkými hnedými očami sa tiež začervenala a ruku odtiahla.
Leví muž na ňu pozeral. Za oknom brieždilo a červenkastý lesk oblohy ktorý dopadal aj na ňu jej dával mimoriadne čaro. Sedela tam len tak v aureole vlasov ako malá nežná víla a on ešte stále cítil jej dotyk na svojej tvári. Pripadal si zvláštne lebo okrem matky ho nepohladil nik a aj to bolo veľmi dávno. Nepamätal sa aké je to byť niekým nežne pohladený, tak ako to práve urobila Anais. V hlave mu hučalo a cez oči sa mu pretisol akýsi závoj spomienok ako sa jej skryl v skrini a pozoroval ju. Taká nádherná bytosť by nemohla... áno, ona ho mala rada len ako priateľa kým on ju v predstavách celú zbozkával.
No v skutočnosti nemohol.
Na oči sa mu usadila bolesť pri tej myšlienke a Anais to postrehla.
„ Teba niečo trápi. A je to niečo iné ako to na čo ťa stále upozorňujem.“ Povedala a súcitne na neho pozrela. Vari sa ho ešte stále zmocňoval smútok? Veď teraz je milovaný. Pozastavila sa v hlave nad tým prídavným menom . Prebehlo jej v hlave tak prirodzene. Ona a on?
A prečo nie? Ozvalo sa jej v hlave.
Lebo... nevedela na nič prísť. Mala ho rada. Nie preto lebo bol hviezda, ale preto, lebo bol k nej dobrý ako nikto, mal ju rád a ona sa v jeho spoločnosti cítila veľmi príjemne. Jediné čo si nechcela pripustiť bolo, ako rozmýšľala o ňom pred chvíľou.
Áno, bez vlasov aj s nimi je krásny. A ju už vôbec nezaujímalo ako vyzerá.
Stephan odvrátil pohľad. Áno, ona ho trápila, pretože hoci to nevyslovil a ani na to nepomyslel, zbožňoval ju celým svojím bytím.
No nemal v úmysle spôsobiť jej ďalšie problémy. Vynaložil nadľudské úsilie a nenútene sa usmial.
„ Nič ma netrápi, drahá Anais. Si v bezpečí a to je nateraz najdôležitejšie.“

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu