Celú cestu išla pešo.
Prestalo pršať.
Žena sa posadila na studený kameň a pohladila ho rukou v rukavici. Svetlé kučeravé vlasy mala zopnuté v drdole, pár neposlušných kučier z neho vypadávalo. V tvári mala prázdny smútok. Dáždnik poskladala a oprela o druhý kameň.
Stiahla si rukavice, lakte oprela o nohy skryté pod dlhou čiernou sukňou a tvár jej padla do dlaní.
Prešlo dvadsať rokov.
Anais ani neverila že to bol taký dlhý čas. Zdalo sa jej, akoby len včera opustila Francúzsko a práve cestovala loďou do New Yorku. Ale nie. To bolo takmer pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Vtedy bola ešte dievča. Pochabé dvadsaťjeden ročné dievča plné ideálov o Novom svete a jeho výdobytkoch. Vtedy sa stratila na Manhattane a vtedy ju našiel James Anthony Bailey ktorému sa zapáčila. Zaľúbil sa do nej, lenže po troch rokoch keď k nemu stále bola len priateľsky odmeraná to vzdal, hoci ju prijal. Spievala pre svetoznámy cirkus celých päť rokov. Spoznala tam veľa ľudí. Uštipačné baletky, prihlúplych klaunov, agresívnych krotiteľov zvierat a ešte jeho. Stephana.
Z oka jej vyšla slza a spadla na studené biele pery.
Áno, spoznala tam aj Levieho muža. Ten sa stal jej priateľom, jej najlepším priateľom. Po čase ho začala i ľúbiť naprik tomu, že jeho diagnózou bol hypertichóza a celé telo mu pokrývala hustá zlatohnedá srsť. Potom prišiel 8. november 1923 a ten ich rozdelil.
No bolo by minimálne primitívne keby sa dve bytosti horiace vzájomnou obrovskou láskou nestretli zasa. Anais mala ročný angažmán v opere Garnier v Paríži a Stephan zasa robil cestu okolo Európy. Stretli sa tam opäť a tam to všetko začalo. Anaisin angažmán sa predĺžil ešte o pár rokov. Ostala v Paríži až do roku 1935. Spolu so Stephanom.
Vtedy, v ten teplý septembrový večer ju požiadal aby ho zbavila jeho srsti. Urobila z neho človeka, odhalila jeho anjelsky nádhernú tvár, ktorá v nej vybičovala celú lásku ktorú k nemu prechovávala. Z jednej hotelovej noci sa stal vážny vzťah. Ten sa vystupňoval a Anais bola šťastná.
Až do roku 1935.
Len prišla domov a jediné čo našla bol jeden narýchlo naškrabaný papier. Rýchlo sa v ňom s ňou rozlúčil, hrozilo jej veľké nebezpečenstvo a mala to nechať tak, pretože už mu aj tak nepomôže.
Anais to brala ako žart.
Dokým po týždni sa zo žartu nevykľul nacistický únos. Stephan sa stal obeťou následníkov ktorým sa zapáčila myšlienka Krištáľovej noci. Pred dverami našla len nahé mŕtve telo a jeho obal na doklady.
Zrútil sa jej svet. Uzavrela sa do seba. Opustila divadlo. Paríž. Spev. Celý svet. Odišla ďaleko. Ďaleko aj s mŕtvolou svojho milovaného. Ušla do francúzskeho Brestu, vo vojnovom čase celkom mierumilovného a pokojného mesta, svojho rodiska, najmilšieho mesta na svete. Kúpila si malý byt sa predmestí. A svojho milého pochovala. Čo iné jej zostávalo. Po jedenástich rokoch žitia v nádhernej harmonickej symbióze sa to muselo skončiť pre násilie akým bola vojna.
Na jeho pamiatku venovala väčšinu svojho majetku ktorý získala počas najväčšej slávy, centrám pre postihnutých, do chudobincov, blázincov, pre nemocnice. K divadlu sa už nikdy nevrátila. Otvorila si krajčírstvo na rohu ulice kde si kúpila byt. Naoko sa tvárila ako šťastná novo prisťahovaná žena. No každý večer sa odkradla k Stephanovi a uvažovala pri ňom.
Z osudného strihacieho večera jej ostal v prívesku prameň zlatistých vlasov, ktoré si skryla keď sa ráno zobudila vedľa nevinne vyzerajúcej milovanej tváre.
I teraz ju hrial a prepaľoval jej blúzku. Ešte vždy cítila rovnakú vášeň k tomuto mužovi, ktorého s ňou spojil rozmar.
Z privretých tmavých očí jej vypadla ďalšia slza. Kvapla na topánku.
Ďalšia.
Ďalšia.
Srdcervúco sa rozplakala.
Bola už stará no srdce jej žiaľom zvieralo celých sedem rokov čo tu už Stephan nebol. Každý večer počas siedmych rokov plakala rovnako ako i dnes.
Nevládne zdvihla uslzenú hlavu. Dnes by mal päťdesiat rokov.
Opäť ju zachvátila vlna plaču. Tak veľmi ho milovala...
Rukami pohladila studený kameň a zlatý prsteň na jej prstenníku oň cinkol. Prstami prešla líniu vygravírovaných písmen. Objala náhrobný kameň a opäť ju premohol plač.
Ostala len ona.
Obrúčka.
Hrob.
A pár zvädnutých bielych pivónií.
KONIEC
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marge2
27. 10.októbra 2011 22:30
Strašne pekné priznám sa že aj mne jedna dve slzy vybehli... chválim pekne píšeš len mi bolo trošku tažké najsť niektoré časti ale podarilo sa. Stálo to zat
2
takže píšem znovu prečítala som si celý príbeh už asi 5 krát teraz 6 a stále ma to baví...je to ako kniha ktorá nikdy neomrzí...páči sa mi nápad,myšlienka je to strašne krásne! pripomína mi to nočný cirkus ale ten je trochu o inom ale myšlienka je rovnaká dúfam že raz vyjde i kniha pretože by toho bola škoda toť vše
Napíš svoj komentár