ako na nebo-vzatie
zľahka pohladí rozospaté myšlienky
ako perím vystlané periny, ktoré si cez seba prehodíš
každý večer
keď sny sú len akosi aureolou prežitkov z dní, tiahou rozochvenej mysle
ako škrupina dopadá perina na tvoje nahé telo
prikrýva ho, usmiate, únavou počmárané čelo
a potom príde noc.
ty spíš
akoby si ani nikdy nežil, nedýchal.
sny ti blúdia roztraseným mozgom, ten sa nikdy nezastaví.
až vtedy príde to ráno a ty vyberieš moje srdce zo zásuvky a budeš naň dlho hľadieť. zabalíš ho do toho svojho a budeš ho chrániť ako jemný lupeň kvetu
zľahka ho pobozkáš, lebo ten tlkot je ti vlastným.
nepoznaj rany človeka, je to prísny ston súkvetého rodu žien
ktoré po stáročia hľadajú
a lipnú na perách muža
lipnú.
a potom vezmú knihy.
my ich čítame
ale nechápeme.
nechápeme.
nechápeme.
poznáme všetky zákutia svojej duše, ale nevyslovíme, nemôžeme nechceme, nesmieme.
zľahka prejdi prstami po tenkej pokožke, pod ňou búri sa celá existencia tela ktoré už poznáš, vrie a zvýja sa.
tak vezmi ruku a drž ju.
nepusť.
a stráž ju.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
uu
31. 1.januára 2012 22:44
sladká.
Napíš svoj komentár