Potichu sebe.

Stále som nosievala planéty na rukách. Polnočne modrý vesmír ostrých zákutí, mäkkých priestranstiev so žltými bodkami na všadeprítomnom nebi a pásikavou štruktúrou so škoricovou príchuťou. Moja škorica nemá spoločné ani tri písmená so slovom škafarefedyfý, ale radšej stavia na rýmy s opicami. Meriam si vnútorné otrasy na seizmografe, pamätám si dotyky, predvídam slová a prechádzam sa v hlavách svojich najlepších kamarátov. Pustia ma do svojich hláv a ja nachádzam všetko, čo môžem mať rada. Zo srdca mi miesto krvi tečie živica, a vesmír je všade okolo nás, nikdy mu celkom neujdeme. Dýchame vzduch iných ľudí, a vietor je tak trošku prelietavý.  Rúbaniská a pohrebiská nemajú veľmi rozličný význam a každý človek má v sebe kúsok hrdze. Máme názory a máme odrazy, zrazy, zrady a rečové vady, habkáme po hebkých slovách a ja sa často krát neviem vyjadriť tak ako by som chcela. Nosievam svoje ťažké myšlienky vo svojej krásne ťažkej hlave a túžim po tom, aby som vedela tak šiť vety poetických kontúr, ako vtedy na tej opustenej zablatenej lúke, kde sme sa šmýkali po myšlienkach. Už dlhšie neviem šiť, a je mi zima na holé telo. Pamätám si lásku, zdá sa mi podvedomá, len ju ešte veľmi necítim. Možno v nejakom platonickom momente z hĺbky a tmy, v sekundovom pohľade a rýchlom sklopení viečok, ktoré nechcem potopiť v najtemnejšej noci na dno duše, a preto ho tam nechávam hlúpo parazitovať, aby som cítila aspoň niečo. Asi mi navždy ostane za zavretými viečkami, ale stráca sa v sekunde, keď otváram oči. Stalo sa to potichu.  Staviam hrady z kameňa a piesku a potom  zlupujem omietku  čajovým spôsobom, aby si sa lepšie vošiel do mojej fresky. Len sa prechádzam, mením sa na polárnu žiaru bez borealis, alebo ju možno mám i v sebe, len v nerozprávkovom prevedení. Som blízka na dotyk a ďaleká na pocit. Vnímam veci, ale všetko čo moje vnemy príjmu sa uloží na môj dušohárddisk a ja to zamkýnam a schovávam pred svetom. Možno kedysi raz bol jeden klobúkový chlapec zo zásadami električkových televízorov a farebných svetrov, no on už zmizol preč a ja som ho nechala ísť a keď som počula, ako sa po ňom vo mne zavreli dvere, ich echo ma bolí, lebo som už podistým začala cítiť.  Nezrním, odkedy som hrdinka, lebo je to proces zabúdania na niektoré večery a niektoré dotyky a niektoré pohľady, a chcem sa premeniť i na vesmír, aspoň jednou rukou.  Som hrdinka. Na to nesmiem nikdy zabudnúť. Len do toho sveta sa ešte trochu bojím ísť.

 Pseudoblog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu