Každý deň sľubuje sen
o nevídaných tajoch sveta,
ktoré halí aura svätá.
Blažene ma stíska ráno,
hladí vlasy, bledá koža
do ušká mi šepká: Áno,
dnes sa vyhneš ostriu noža!
Mám mu veríť?
A či nie?
Prerývane dýcham- nie!
Dnešok bude rovnaký!
Zlý otupný! Na slnku sú povlaky!
Nesvieti už jasno!
Slnko nám už zhaslo!
Dnešok bude zas tým dňom
ktorý patrí len tým dvom.
Ja do ich sveta nepatrím...
Ráno krúti sviežou hlavou,
pokropí ma rosou chladnou.
Kde si spadla, kde si zmrela?
Že´s na nádej zanevrela?
Usmievam sa do rána.
Od teba to všetko viem.
Nech sa snažím ako chcem.
Nehojí sa moja rana.
Ako vždy, ostanem sama.
Budem veriť tvojím slovám?
Klamalo si ráno.
Klamalo si mne.
Mne nik nehovorí Áno.
Z každej strany dolieha.
Mäkkozvučné.
Krutopyšné.
Bezútešné.
Mramorovo chladné Nie.
Obloha sa s nocou stretá.
Mesiac, hviedzy zdravia svet.
Môj deň ako inak.
Tak ako i za sto liet.
Tak i dnes.
Šťastia niet.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár