Biele mračná padali dolu nebom ako sny noci včerajšej. Za oknom sa mi nostalgicky šelestil vánok a odháňal malé lupienky kvetov ktoré na parapet padali z balkóna nadomnou.
Za oknom vládla hmla , biela ako nádej a sivá ako beznádej.
Z jednej strany sa ľahko vznášala biela, no sivá ju prehlušovala čím ďalej tým viac... i mne úsmev vymazala jedna horúca kvapka slzy, vykreslila chodníček k opusteným perám a kvapla z ich kútika na zem.
Je koniec.
Nikdy..
Nikdy ho neuvidím.
Odišiel odo mňa i z tej míle z ktorej mi bol blízky.
Všetko čo po ňom ostalo bolo pár spomienok na trpké beznádejné týranie, jedne čierny zakrútený vlas, ktorý odpočíva v denníku, pár dotykov ktoré na mne horia doteraz ako spaľujúce znamenie..
áno to bolo všetko čo po ňom ostalo.
odišiel rýchlo, bez vysvetlenia, vyparil sa ako duch s ránom..
radšej zhorím v pekle s ním, ako byť v nebi sama...
pár vrán preletelo nebom aby mi potvrdilo že už sa nevráti..
neostalo po ňom ani svetlo, všetko zobral so sebou..
nechal ma tu hniť v trpkej samote..
s mojími spomienkami, o ktorých už on nevie.
ja som nezabudla ani po dvoch rokoch.
raz mi dávno svitla malá nádej...
no i tú mi vzal..
nemám viac čo dodať, nemôžem už viac písať.
zadusia ma slzy, utopím sa v nich ako v bezcennej mláke...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár