Čítala som, utápajúc sa vo vlastnom svete a zrazu z diaľav o ktorých som si myslela že zanikli, sa o mňa oprela ľahká vôňa jeho existencie. Prešiel okolo, nahol sa ku mne a čosi sa ma spýtal. No ja som mu nerozumela. Nevnímala som slová, vnímala som len pohyby jeho pier. Nevnímala som žiadnym zmyslom. Oči mi oslepil mušelínový prúd spomienok, nos mi zazátkovala jeho nekonečná vôňa v ktorej som sa vždy blažene zabila, ruky mi stŕpli snažiac sa udržať knihu s korálkovým obalom v rukách, ohluchla som nepočujúc nič iné, len našu trpkú skladbu....
Potom bola prestávka. Postávala som na kraji lavice a zamyslene som pozerala do okna na dážď. Ako bubnoval na starej komunistickej rímse, ako dopadal na okenné tabule ticho stekajúc dolu prúdom, ako s akvapky zlievajú jedna do druhej...
A on prešiel okolo. Z ničoho nič ma pohladil po stehne, ani na mňa nepozrel, a tváril s aakoby sa to ani nikdy nebolo stalo.
Jeho ruka mi doslova prepálila látku a koža pod ňou sa rozhorela ako fakľa...
A na druhý deň keď som odchádzala zo školy, šla som si tak ako vždy. S rozprestretými rukami som klopkala o obrubník, udržiavajúc rovnováhu, v jednej ruke dúhový dáždnik, v druhej taška s vecami.
Tak som si poskakovala.
A naraz sa mi pošmykla noha, lebo zhora sa ozvalo moje meno.
Otočila som hlavu, stratila rovnováhu a celou váhou spadla na zem.
V okne bola hlava. Pár sivomodrých očí, pozerajúc na mňa, prevŕtali ma celým bytím až som opustila túto slnečnú sústavu a vyparila sa do čiernej diery. Nemala som okuliare a nemohla som zaostriť, no vedela som kto tam bol....
A tak sa naše duše míňajú, každým dňom, stávajú sa príhody ktoré on neovláda, akoby si nemohol pomôcť, čosi ho ku mne ťahalo, no zároveň držal si krutochladný odstup. Tieto udalosti boli len záchvevmi toho, čo už neovládol...
Možno tento blog príde nezmyselný, no spolu so skladbou tvorí časť veľmi smutného a veľmi dlhého príbehu....
tento príbeh píšem už siedmy rok vo vlastnom živote.... a konštatujem... nič sa nezmenilo..
Musela som to napísať, s niekym sa podeliť, pretože je to zvláštne... priam neobvyklé, nevysvetliteľné...
Zbožňujem ho, tak veľmi až ho podistým nenávidím... a pritom som mu odpustila všetko v sekunde v ktorej to konal... a vlastne nemala som mu čo odpúšťať... mohol on za to, že som blázon?
Vlastne už len táram, tečú mi slzy po tvári, lebo to nedokážem vysvetliť, nedokážem SI to vysvetliť, to celé, to čo bolo to čo sa deje teraz .... a .... nie... nemôžem... je to prisilné.. mnohokrát silnejšie ako ja... vlastne, ja som len taký slaboch, ktorý si raz trúfal myslieť, že ho prestane.... ľúbiť..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mkamka
20. 10.októbra 2011 22:38
pekná hudba
Napíš svoj komentár