Sedela na stole a chápala.
Kolísala sa na zadku na stole, objímala si kolená so zatvorenými očami a chápala.
Vedela.
Cítila.
Myslela.
Nestrachuj sa...
Nebuď vystrašená...
Monochrómový byt, monochrómový život...
Jej pery sa ticho pohybovali s pesničkou a biele prsty vykopávali na kolene rytmus.
Zrazu sa strhla z extázy a pochopila úplne.
Na čo je pochopenie, ak ho nemáme ako prejaviť? Načo je pochopenie, keď o ňom nik nevie? Čo s pochopením, ktoré nemáme šancu dať cítiť a urobiť tak, aby more myšlienok zničilo príval citov, ktoré nikto nechápal?
Chápala ho.
Cítila to čo on.
Vedela čo ho bolí, kde ho bolí i to, ako to vyliečiť.
A čo ruky naťahovala, nedotkla sa ani jeho vône. Cítila všetku zatrpknutosť i to, ako sa z tej klietky chcel dostať. Cítila jeho hlad, jeho smäd, jeho túžbu, jeho vášeň a jeho lásku a nemohla ju mať, nemohla ju pohladiť. Nemohla.
Mohla len sedieť, mohli ju v prázdnote pohladiť jeho ruky cez noty, cez klaviatúru, jeho ústa cez slová, jeho oči cez nemú kameru. Mohla sa len triasť plačom, že nemôže.
Natiahnuť ruku do prázdna a chytiť zvuk.
Otvoriť oči a vidieť jeho tmavé viečka.
- nerob mi to....
" Dans l´appartement clair la lumière du dehors" znela jeho spevavá odpoveď.
Prekliaty!
Prekliaty!
Ach ako ťa len nemám rada!!!
Skry svoje piesne! Skry svoj hlas. Skry svoje skladby!
Nechcem tvoje prsty, ktoré môžu sledovať moje oči len cez obraz.
Nechcem sa ti pozerať do očí cez papier.
Nechcem aby si ostal len mojou víziou, predstavou.
Nechcem...
nechcem...
už nie...
prestaň!
a nehovor to šaržé už nikdy viac týmto tónom !!!!!!
Bodaj ma porazilo!
* áno, .......... viem, je to smutné.*
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lubobs
18. 2.febuára 2011 21:17
silný dojem
Napíš svoj komentár