Stál som od nej asi dva metre a trpezlivo som čakal dokým vôjde celá a zavrie dvere. Nataschu by som netrpezlivo poponáhľal. Lenže ona nemala to čaro. Agnes len pomaličky vošla a rukou tápajúc za sebou našla kľučku a zatvorila dvere. Usmial som sa a natiahol ruku.
" Kabát."
Chodba. Úzka, obitá tmavým drevom. Na jednej zo stien bolo štvorcové okienko vyplnené kúskami farebných sklíčok, čosi ako vitráž. Podlaha drevená. Tlmené svetlo nad dverami. Všade obrazy. Chcela som výskať od radosti a krásy že je to tam také, ako som si predstavovala. No nezmohla som sa ani na slovo.
On tam len stál, usmieval sa a čosi povedal. No ja som akoby bola hluchá. Podala som mu ruku a urobila ešte pár krokov, fascinovaná všetkým. Jeho svetom i ním.
Miesto kabáta mi podala svoju malú rúčku. Nedbal som, a jednako som ju stisol. Veď aj na ten kabát raz dôjde. Všimol som si ako jej mykalo kútikmi úst raz v úsmeve, šoku, čohosi čo som nevedel pomenovať. Druhou rukou som jej sňal klobúk. V okne v ktorom sa impresionisticky črtala kuchyňa som ju uvidel i zboku. Naraz ma zastavili myšlienky na to aká je skutočná. Nebol som i ja človekom?
Zdalo sa mi že si túto bytosť nezaslúžim, ale to bola len úvaha v sekunde, pretože keď som opäť pozrel na ňu, už dvíhala oči ku mne a na nič som sa nezmohol. Len ako starý gýčový romantický brak hľadieť do tých zelených priepastí.
Naraz som nemala klobúk. Bože aká som musela byť strapatá. Nič to, všetko jedno. Stačilo mi pozrieť sa na jeho ruku stískajúcu moju a už sa mi do úst podvedome šklbal úsmev. Sami. Dvaja. V tichu. Niekde v podvedomí mi hralo Atlantique Nord, lebo on je majstrom svojej hudby a vie rozohrať i struny v tele človeka.
Nie vietor ale dotyk je potrebný aby sa harfa chvela. Pozrela som mu ukradomky do tváre. Stotinový šok a zimomriavky až v čižmách, keď som zdvihla oči a on na mňa pozeral. Možno je to klišé, no podlomili sa mi kolená, tak ako keď som o ňom snívala všetky noci svojho života.
V očiach sa mu čosi zračilo, čosi ako radostné šialenstvo, a nozdry na dlhom úzkom nose sa mu chveli pod tlakom. Klobúk mi kamsi zahodil nevidela som, zachytila som to útržkom oka.
Všetko jedno, lebo po ruku položil na plece.
Zhorela som pod týmto dotykom.
Asi som mala neičo poevdať. Ale slová mi vyschli v ústach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Aj s tou hudbou!!
A krásna webka!