Prechádzala sa svetlom zaliatym poľom. Poobedňajšie slnko zlátilo vysoké klasy a ona cez ne pozerala s prižmúrenými očami dožadujúc sa trošku tepla. Bol krásny februárový deň a konečne bolo teplo.
No jej po chrbte prechádzal mráz a telo sa jej otriasalo záchvevmi neopísateľnej bolesti. Ako tak žmúrila do slnka, uvedomila si svoju malosť. Jeho oči žiaria len západne a ona ostáva malá, nedotknutá, odsúdená pod plamenným pohľadom obrovskej hviezdy. Tak spadla opäť.
Poháňaná do neba tou najkrajšou zvesťou o spáse. Spása v podobne dvoch rúk, nemuseli byť pretkávané svalmi, nemuseli byť opálené ani vypracované, stačili, aby to boli jeho ruky. Jeho dokonalé ruky, tenké ruky, ktoré vyzerali jemne a predsa držali mocne vždy keď sa potkla o zárubňu dverí. Tie ruky, ktoré vyklepkávali rytmus krásnymi oblúkmi nechtov, tie, ktoré boli jeho, tie, na ktoré mu v ten večer civela, ako mu na chrbte dlane navierala veľká žila. Boli to jeho ruky. Jeho. A ona iné nechcela.
Kráčala v ústrety vidinám o jeho úsmeve, ktorý patril len jej a bol dôverne známy. Nikdy sa na ňu neusmial s dôvodom. Vždy to bolo spontánne. Len tak na neho pozerala, len tak zacítil jej pohľad v svojom chrbte, len tak sa otočil a usmial sa na ňu tak, ako vedel len on. Ako pravý škriatok. Ako škriatok, ktorý tam bol len pre ňu.
Zvlnil pery a čosi zašepkal.
Nepočula to, ani mu to z úst nečítala.
Vedela, čo to je.
Usmej sa.
Očarená začala dvíhať kútiky úst. No spadli. Nešlo to. Čosi jej ich zvesilo a ona sa nemohla usmiať. Nedokázala sa usmiať.
Vedela, že úsmevom nezakryje smútok, čo jej búšil v hrudi.
I on to vedel. A skryl ju do svojich krídel. A ona ušla Od jeho rúk ponúkajúc jej objatie, od jeho mučivých rúk...
Načo všetky objatia, ak ani jedno nie je také, po akom túžila ona?
Nechcela aby sa jej dotýkal, ak ju nemôže objať tak ako JU....
Stránila sa ho. A to bolelo. No viac bolelo vidieť ho s ňou.
Prehľadala vesmír, aby sa utopila v jeho hlbokých očiach.
A potopila sa na ich dno.
Tam spočíva.
V nehybnom tieni svojho slabo tlčúceho vraku.
V nehybnom tieni svojho utopeného srdca.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.