Pár tichých spovedí každú noc.
Moje ústa ich ticho odriekajú v akejsi modlitbe. Rituál ktorý dušu očistí.
Počuje ma len Boh. Možno celé nebesá. Možno celý svet.
Teraz je noc.
A každý spí.
Vlastné svety, táto zem zaniká.
Teraz je len môj. S nádherou, s svojou jemnosťou len a len môj..
Sen mi sadá na ubolené viečka. Koľko sĺz spod nich už vyšlo. Stratili sa v perách, možno kvapli na hruď..
Chrbát mi padá do jeho náručia... a vlastne na holej koži pod tričkom zacítim len vankúš a plachtu...
Moje ruky pohládzajú jeho milú tvár no miesto toho chytím prázdny vzduch...
Moje oči sa snažia hľadieť do tých jeho, no miesto toho jediné čo vidia je pár pokazených žalúzií...
Ďalšia vykreslila mapu na mojej tvári, padla na zelenú plachtu...
Bože... ja verím... že bude lepšie...
....
Pomaly zaspávam...
Pretože len spánok je slobodný.
Spánok mi dožičí všetko šťastie ktoré mi je odopreté.
Vznikajú túžby ktoré dňom potláčam...
A noc je moja...
A on tiež...
Aspoň...
raz...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár