v tieňoch vzďaľuje sa váha tvojich krokov.
Lúčim sa s tebou aj s tvojou vôňou,
ktorá ostala mi čerstvá v svete na pár sekúnd,
na pár rokov...
Raz hovoril si, naivita ničí život.
Vtedy som sa uškrnula a ďalej som ťa sledovala.
Vtedy som sa dušovala, Bohu prisahala krivo,
že nebudem hlúpa. No už vtedy som ťa milovala.
Žijem sama vo svete, ktorý som si postavila
z tehál túžob, predstáv, snov.
Raz si doňho vošiel, ako do Narnie. Náhodou.
A svoj šarm a fantastickosť, si si vzal so sebou.
Nie, nikdy si z neho nevyšiel úplne.
Aspoň ozvena tvojho mena ostala.
Po tvojom úsmeve príťažlivé lupene,
v ktorých som sa motala.
Okolo mysle omotal si mi povrazy,
cti, hrdosti, odvahy,
asi zo sna, námesačne.
Pomyselné slová, pohľady, nepísané pravdy večné.
Vyznávať sa ti tu nebudem.
Nemalo to nikdy zmysel.
Na slová pri bolesti rýchlo zabudnem..
Ani tá bolesť nemá ani len úmysel.
Kroky ustali.
Všetko stíchlo.
Ty s ňou v diali.
Mňa v srdci pichlo.
Posledné slzy
vytiahol si za ramená.
Dúfam, že aspoň trochu ťa to celé mrzí...
Že ostávam sama.
Mŕtva a zlomená.
Stojím pri okne a sledujem tlmenú žiaru spoza stromov, ako odchádzaš...Tlmenú žiaru tvojho lampáša, ktorým si svietiš na cestu. Oči plné sĺz sa nedokážu pozerať, ako ťa srdce ťahá za inou. A za mnou malé dievčatko..
" Teta, to svetlo čo odchádza, je on?"
Áno. To svetlo, ktoré odchádza, je on...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greenbunny
4. 6.júna 2011 21:02
nechať si znieť tú ozvenu v ušiach a na ostatné sa pokúsiť zabudnúť...
Napíš svoj komentár