Pláva vo svojej malej kvietkovanej kajute a spoza toho okrúhleho okienka vidno hviezdy.
Nie tie také vzdialené čo vidíš na oblohe každú noc, ale tie pravé, tie Hviezdy ktoré boli jemnými žienkami v zlotom odeve a ligotavo sa usmievali, zlatisto cinkali. Viete, hviezdy sa rodili zo smiechu detí. Keď sa dieťa zasmialo, vznikla nová hviezda. Prirútila sa z čiernej diery na oblohu, narovnala sa, oprášila zo seba hviezdny prach a začala svietiť. A naopak, keď dieťa zaplakalo, hviezda umrela. Padla na zem a tam spokojne umrela. Tieto hviezdy si videla spoza toho okrúhleho okienka na lodi troch príbehov.
V druhej a štvrť na osem sekunde komodor zapískal a na pôdium vystúpil muž. Muž bol vlastne anjelom, no tým ktorý raz padol, keď ho ešte Boh nenaučil chodiť. Rozbehol sa chodbou a spadol a tak vznikali padlí anjeli. Tento mal ešte odvtedy od toho pádu jazvu na predlaktí, no mohli ste si ju pomýliť s navretou žilou. Och, bol taký veľmi krásny, mal také tmavé viečke a príjemný prefajčený hlas. Hladil vás ako ťažký marokén hladí podlahu keď v závese dopadá na parketu.
Muž mal na pleci taký strunový nástroj ktorý ľudia volali gitara. Smiešne nie? vraj Gi-ta-ra. Ra-ta-gi. Budeme ju volať ratagi, dobre? Teda tento muž, volá sa Nnay a hral na krásnu ratagi. Cinka po nej dlhými prstami na ktorých mal pekné nechty.
Niekde za ružovým obzorom vystúpil mesiac a začal deň.
Slnko totiž svietilo len v noci.
Na tejto lodi boli samé zázraky.
Večer po tom ako Nnay dospieval komodor porozdával kokaín obecenstvu, vraj je to dobré pre trávenie obličiek.
Teda poviem vám, lepší večer som ešte nemala.
Potom som sa s ratagistom stretla v kúpeľni v sprche. neviem prečo. Proste som na neho pomyslela keď som si masírovala hlavu tým snehovým šampónom a on bol zrazu za mnou. čudoval sa čo tam robí a sivé tričko mu hneď prešedivela voda a rozpadlo sa. Zhíkla som napoly neslušne napoly mravne že prečo zrazu nahým bol. No on nie, urobil si zo mňa ratagi a hral. Všetky struny poobracal v rukách. hral a pritom i spieval. ja som sa k nemu po chvíli pridala až sme vyspievali vysoké cé4 a naraz voda opadla. Rukami ma pevne držal pod kolenami. Vážne bol to skvelý ratagista.
Takto loď doplávala k planéte Raein.
Strýko Olafur nás čakal s naširoko rozkročenou područou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bonita
7. 10.októbra 2011 17:43
musela som si pri tom priblbo usmievať
2
to tak krásne pohľadí ušné komôrky i dušu,či už pieseň alebo príbeh...
Napíš svoj komentár